Neviem ako je to teraz, ale pred koronou to určite platilo a my sme sa o tom presvedčili na vlastnej koži.
30.12. sme sa vybrali do Vatikánu, naladení na prehliadku Svätopeterského námestia, Baziliky Sv.Petra a samozrejme Sixtínskej kaplnky.
Prechádzame po nábreží Tiberu popri Anjelskom hrade a priamo pred nami je najmenší štát sveta Vatikán. Michelangelova kupola na chráme Sv. Petra sa týči na obzore ako diamant na krku nádhernej dámy. Ten pohľad pozná asi každý, či už je veriaci, alebo ateista. Spolu s Koloseom, práve tento záber patrí k Rímu tak, ako Eifelovka k Parížu.
Je krásne teplúčko a nám nič nestojí v ceste, aby sme si toto úžasné miesto pozreli.
Áno takmer nič, ale nie 30.12. Vstupujeme na Piazza San Pietro. Mohutný ozdobený vianočný smrek, obrovský Betlehém a Berniniho kolonáda symbolizujúca náruč cirkvi, ktorá príjma všetkých veriacich. To všetko je tu, a my sme tu tiež. Je to perfektný pocit. Všade je neskutočne vela ľudí. Okolo celého námestia sa hadí nekonečný rad turistov, ktorí na niečo čakajú. V okne priľahlého paláca visí Vatikánska vlajka, tak sme logicky vyhodnotili, že všetci očakávajú, keď sa tam objaví “Papa”.
Keďže naším hlavným zámerom bola návšteva Baziliky, tak sme sa spokojne zaradili do davu v blízkosti vstupu do chrámu Sv. Petra. Nenávistné pohľady všetých menej asertívnych čakateľov, sme ešte zvládali, ale potom sa do nás už verbálne pustili tí asertívnejší a jasne nám naznačili, kde je koniec radu. Takže sme pokorne odpochodovali asi kilometer dozadu od tejto výhodnej pozície a zmierili sa s osudom, že tu zjavne strávime dlhší čas, ako sme si pôvodne plánovali.
Čakanie bolo nekonečné, ale možno vďaka tomu sme zazreli aj vtedajšieho pápeža Benedikta XVI, ktorý sa v tom okne nakoniec zjavil a pozdravil veriacich. Z celého námestia sa ozývalo “Vivat Papa “ a bolo úžasné pozorovať na tvárach ľudí silu viery.
Po cca 2 hodinách sme sa konečne dopracovali k momentu, že vstupujeme do Baziliky. Je obrovská, úžasná, monumentálna a neuveriteľne krásna. Vyleštená mramorová podlaha s geometrickými vzormi, zdobené stropy ústiace do kupoly, ktorá je dielom Michalangela, umelecké skvosty ako Berniniho Baldachým, socha Sv. Petra alebo Michelangelova Pieta, to všetko sem priťahuje milióny turistov z celého sveta.
Berniniho bronzový Baldachýn je unikát po technickej aj umeleckej stránke. 4 mohutné stĺpy nesú baldachín so zemeguľou a krížom, stoja nad Petrovým hrobom pod hlavnou kupolou. Dovtedy sa umelec živil ako sochár a práve týmto dielom naštartoval kariéru architekta. Dielo vzniklo v rokoch 1624-1633
Pozornosť všetkých návštevníkovv priťahuje socha Sv. Petra na pravej strane centrálnej lode. V ľavej ruke drží kľúče od nebeského kráľovstva a pravou požehnáva okoloidúcich. Jedna noha prečnieva cez okraj podstavca a k rituálu každého návštevníka patrí, aby sa jej dotkol, takže po miliónoch pohladení už stratila svoj tvar. Z toho dôvodu už prístup k soche zamedzili
V chráme sa každý pristaví aj pri ďalšom výnimočnom diele – soche Pieta, ktorú ako 25 ročný vytvoril Michelangelo. Zobrazuje Pannu Máriu v náručí s mŕtvym Ježišom. Má nádhernú kompozíciu a dokonalé opracovanie. Mladá tvár je v kontraste so zrelými rysmi mŕtveho syna, čím autor podčiarkuje jej čistotu a nevinnosť
Úžasným zážitkom je aj pohľad z kupoly, kde máte pod nohami celý Rím. Vraj, lebo bohužiaľ tu stál opäť rad, presnejšie radisko na vstupenky a my sme toho chceli ešte veľa stihnúť, tak sme obetovali pohľad z výšky na Večné mesto. Popri vatikánskej stráži sme utekali k Sixtínskej kaplnke, ktorá je súčasťou Vatikánskych múzeí.
Vattkánska stráž, nazývaná aj Švajčiarsk garda je považovaná za najmenšiu srmádu sveta. Má 110 členov a jej hlavnou úlohou je ochraňovať pápeža a Vatikán
Veľmi rýchlo sme zistili, že dnes z toho nič nebude, lebo rad na Baziliku Sv. Petra, bol len medovým odvarom toho, čo bolo tu. Chvíľu sme ešte dúfali, že snáď sa to pohne, ale keď po pár minutách vyšla zriadenkyňa, odrátala nejakých 30 ľudí, zvyšných asi 300 spolu s nami pochopilo, že dnes už Sixtínsku kaplnku neuvidíme.
Skúsili sme to ešte aj 31.12 a aj 1.1., ale dopadlo to rovnako. Ostáva mi teda len smutne konštatovať, že jedno z najúžasnejších svetových umeleckých skvostov sme bohužiaľ nevideli.
Do Vatikánu sme sa vrátili aj večer, aby sme si mohli lepšie pozrieť vystavený Betlehém. Pri večernom ovetlení a o niečo nižšom počte turistov sa podarili skvelé zábery
Silvestra sme oštartovali pri Koloseu.
Ak sa povie Rím, tak sa v predstavách hneď vynorí táto kolosálna stavba, niekdajší amfiteáter a najväčšia budova Rímskej ríše. Stojí tu takmer 2000 rokov, na mieste bývalého umelého jazera v záhrade Neronovho Zlatého domu na konci Fórum Romanum. Je to oválna stavba vysoká 48 m s obvodom takmer pol km. Slúžila hlavne na boje gladiátorov, rekonštrukcie slávnych bitiek, popravy a iné dramatické predstavenia.Pod arénou sa skrýval system podzemných chodieb pre divoké zvieratá. Kapacita tohto divadla bola 45 -50 tisíc divákov.
Rovnako ako Bazilika Sv. Petra, návšteva Kolosea je smozrejme takme povinnou zastávkou každého návštevníka Ríma. V praxi to znamenalo opäť niekoľko 100m rad pred vstupom. Tak sme sa postavili a trpezlivo čakali. Zrazu sa objavili ľudia, ktorí všetkým v rade ponúkali možnosť za 10 € + vstupné prepašovať sa dopredu. Neodolali sme tejto lákavej ponuke a už sme sa mohli prechádzať po aréne.
Z najvyššieho podlažia sme mali krásne výhľady na Konštantinov víťazný oblúk, cisárske fora a Fórum Románum.
Pri prechádzke sme si skúsili predstaviť aké kruté bývalo divadlo, ktoré sa tu sledovalo. Gladiátori boli väčšinou otroci, alebo rôzni na smrť odsúdení zločinci. Zápasy sa konali až 99 dní v roku. Pri vstupe do arény zaznel pozdrav “ Buď pozdravený, cisár,na smrť idúci ťa pozdravujú” a potom sa už krvilačné predstavenie mohlo začať. Nietoré príbehy sa mohli skončiť aj šťastne keď bojovník preukázal mimoriadnu statočnosť, tak bol ušetrený od smrti. Bola to skôr výnimka ako pravidlo.
Po prehliadke Kolosea sme sa vybrali do neďalekého Fórum Románum.
V antike toto miesto tvorilo po stáročia najdôležitejšie politické centrum Rímskej ríše. Nachádza sa medzi Pahorkami Palatín a Kapitol, slúžilo ako trhovisko a miesto schôdzok ľudu a súdnych procesov. Okolo 13. storočia sa antické stavby začali premieňať na pevnosti, mramor sa použil na novostavby rímskej šľachty. V 16 storočí sa celé námestie zasypalo zeminou, aby sa vytvorila triumfálna cesta pre Karola V. a tak sa sláva Rímskej ríše ponorila do zabudnutia.
Dnes sa odkryli mnohé pôvodné stavby a pamiatke sa vrátila pôvodná sláva, aj keď už len ako spomienka na slávne časy.
Náš dobrý pocit z toho, ako sa nám rýchlo podarilo dostať do Kolosea sa pri vstupnej bráne do Fóra razom skončil. Opäť tam totiž bol radisko ako hrom. Všimli sme si, že niektorí ľudia idú automaticky dopredu a púšťajú ich dnu. Aj my by sme mohli medzi nimi byť, ak by sme si v Koloseu normálne kúpili kombinovaný lístok, ktorý bol automticky vstupenkou aj sem. Ale my sme mali prednostný “bonusový” vstup. Takže okrem toho, že sme si to samozrejme 2x preplatili sme opäť museli stáť a čakať kým sa dostaneme na rad. No čo už, niekedy, ak človek veľa kombinuje, prekombinuje. Nevadí poučenie pre budúcnosť, alebo pre niekoho kto sa neučí na svojich chybách, ale na cudzích.
Program dňa je vyčerpaný, vraciame sa na hotel, aby sme večer mohli okúsiť, ako sa víta Nový rok v uliciach veľkomesta. Pozisťovali sme spoje, metro končí o 1:00 v noci, autobusy ešte skôr, tak sme sa pre istotu hneď pýtali taxikárov na záverečnej stanici metra, či ich tam v noci nájdeme a koľko bude stáť cesta na hotel. Cena 30,- € sa nám zdala na Silvestrovskú noc primeraná, tak sme spokojne vyrazili v ústrety noci. Hlavný program s polnočným ohňostrojom sa konal pred Koloseom. Metrom sa dá dostať až priamo ku Koloseu, ale túto stanicu odstavili a bolo potrebné vystúpiť o jednu stanicu skôr. Na uliciach už bolo million ľudí, svetielkovali čelenky mikimausov, čertíkov a všetci si hľadali výhodnú pozíciu s výhľadom na Koloseum.
Na fasáde Kolosea šla nejaká videoprojekcia. Hlavná tribúna bola pod Kapitolským námestím, tam bol nejaký hudobný program, ale veľmi sme sa tam nezdržali.
Čas pomaly odbíjal posledné minúty roka. Nálada gradovala, obecenstvo popíjalo, sem tam praskali nejaké petardy, ale musím povedať, že menej ako som čakala. Polícia hliadkovala a udržiaval sa poriadok. Noc bola pomerne chladná, takže konečne mal môj kožuštek praktické využitie.
3, 2, 1 a je to tu, obloha sa rozžiarila ohňostrojom, ľudia vískali a s nadšením pozerali na farebné svetlice osvetľujúce symbol Ríma.
Po 20 minútach bolo po ohňostroji a dav sa pohol smerom k metru. Tlačenica ako pri úteku z ohniska požiaru. Len nespadnúť, lebo ten dav by si to určite nevšimol. Konečne sme vo vlaku, kde sa už cítim bezpečnejšie. Na konečnej vystupujeme, autobusy už nepremávajú, taxikári zabudli na cenu 30,- €, ktorú nám ešte podvečer povedali. Bolo jasné, že sa necháme odviezť aj za dvojnásobok, tak prečo to nevyužiť.
Na izbu prichádzame polomŕtvi, ale aspoň už vieme ako vyzerá Silvester v uliciach veľkomesta.
A asi vieme aj to, že si taký zážitok už nezopakujeme.
Nový rok nás privítal príjemným počasím, v uliciach je konečne pokoj, všetci asi ešte spia po prebdenej noci, tak sme sa ešte nostalgicky poprechádzali po nábreží Tiberu, dali si novoročný obed a frčali na letisko.
Arrivederci Roma
Tak už vieme ako chutí Silvester v Ríme. Asi aj Cézar by sa čudoval, ako to tu vyzerá koncom roka
Ale o tom je cestovanie a to je na cestovaní úžasné. Človek ide do neznáma a nikdy presne nevie, čo ho čaká.
Čaro nepoznaného môže mať rôzne podoby, pre mňa je to však vždy zdroj energie.
Dúfam, že aj pre Vás, ak máte v krvi DNA cestovateľa.
To je už z Ríma všetko, Zatiaľ dovidenia, aby sme sa čoskoro pozreli na ďalšie zaujímavé miesta našej planéty
