Piran - mesto ležiace na špici malého poloostrova asi 20 km od hraníc. Aby to bolo dokonalé, tak sme si zabookovali malý penzión až na samotnom špici tohto výbežku.
Po prechode chorvátsko – slovinskej hranice sme natrafili na saliny, kde sa v nádržiach napustených morskou vodou odparovaním získava soľ.
Tak sme si to šli pozrieť, prechádzali sme popri nádržiach, kde zamestnanci v drevených sandáloch zhŕňali z hladiny kryštáliky soli a tie sa potom v malých kôpkach sušili na horúcom slniečku.
Pofotili sme pár záberov a po pár km sme došli do Piranu.
Na naše veľké prekvapenie sme zistili, že k nášmu penziónu sa nedá dôjsť s autom. Zastaviť sa dalo len na zbernom parkovisku pred mestom a odtiaľ do historického centra premáva pravidelne shuttle bus. To sme však zistili až neskôr, kým sme obiehali a snažili sa dopracovať k hotelu. Bolo poludnie asi 35 stupňov, tak keď sme sa konečne dotrepali k penziónu s kuframi, boli sme takmer uvarení. Keď smesa však už boli uvelebení v našej romantickej izbičke pozerali von z okna, tak sa opäť vrátilo nadšenie z cesty.
Piran je nádherné historické mesto s niekoľkými námestičkami, romantickými uličkami a nádhernou pobrežnou promenádou. Nad mestom sa týči kostol a benátska veža a kostol, nad mestom je aj hrad obohnaný hradbami.
Popri pobrežnej promenáde je násyp z veľkých balvanov a na kúpanie sú urobené malé móla so schodíkmi. Majitelia penziónov vám ako príslušenstvo k ubytovaniu dajú slnečník a 2 lehátka a tak si ležíte a pozorujete turistov ako sa prechádzajú a fotia všetko naokolo.
Asi takto by sme čas trávili aj my, ale ako som už spomínala bolo nám dosť horúco a netúžili sme po ničom inom, len sa ponoriť do mora. Ja som sa osviežila a vrátila na lehátko a môj muž mi zakričal, aby som šla kúpiť zmrzlinu, kým výjde z vody. Tak som teda starostlivo všetku techniku uložila do plážovej tašky a len s peňaženkou a malým foťákom, som sa vybrala kúpiť zmrzku. Bolo to pár metrov za rohom. Môj muž vyliezol z vody, s chuťou sa pustil do zmrzliny a vracali sme sa k lehátkam. A tu prišlo to prekvapenie – taška kde sme mali celú fotografickú výbavu, obidva mobily, hodinky a hlavne kľúče od auta bola preč ( škoda za cca 5000,- € )
Takže šok, šok, šok. Naša Maja – majiteľka penziónu, strašia pani, ale akčná ako Lara Croft. sa hneď zhostila prvej pomoci. Postupne sme sa dostávali zo šoku a začali racionálne rozmýšľať. Jediným šťastím v nešťastí bolo, že o peniaze a kreditné karty sme neprišli. A v izbe sme mali notebook s funkčným internetom.
No a ako sme sa s touto situáciou vysporiadali Vám porozprávam zajtra.
Ešte pár záberov Piranu pri zapadajúcom slnku a už len dobrú noc
