Prechádzame pahorkatinou južného Toskánska, míňame kopčeky, vinice a usadlosti s cypruštekmi a za každou zákrutou očakávame pohľad na morskú hladinu. Po cca 1,5 hod. sme sa dočkali a vystupujeme na pláži neďaleko od Talamone, kde máme ubytovanie na nasledujúce 2 noci.
Pláž je piesková a surferi si chystajú náčinie na svoje brázdenie po vlnách Stredozemného mora. My si vychutnáme kávičku pod slnečníkom, obdivujeme neďaleké Talamone – mestečko, kde ideme zložiť kosti.
Sme v južnom Toskánsku, ktoré nie je tak navštevované zahraničnými turistami, dovolenku tu trávia hlavne Taliani a tomu zodpovedá aj životný štýl.
Talamone je maličké turistické stredisko – klasické mestečko s uličkami, námestíčkom plnom barov a reštaurácií, na vrchu kostol a pozostatky hradu. Dole prístav, dlhé mólo so zakotvenými jachtami a rybárskymi člnmi. Na móle rybári čakajúci na svoj každodenný úlovok. Čierne mraky sú predzvesťou búrky, ale našťastie netrvala dlho a po krátkom daždi sa ukazuje večerné slniečko, ktoré dodáva atmosféru každému záberu.
Je čas večere a už sme aj vyhladli. Žiadny problém, však reštaurácií je tu dosť, tak sa teda vyberáme do mesta niečo zobnúť. Ale pozor, nie je to také jednoduché, ako by si každý predstavoval. Pýtame sa v prvej reštaurácii, ktorá je celkom prázdna, či sa môžeme najesť. Odpoveď majiteľa, čo spokojne sedel na terase a pofajčieval, je, že o 19:00. No dobre neváži si klientov, tak ideme ďalej. Sadáme si do ďalšej a čakáme, kým si nás niekto všimne. Po chvíli pripláva čašník, ktorý nám nonšalantne oznámi, že ešte sa večera nepodáva. Tak čo už, rozplýva sa predstava fajnovej večere, dobrá bude aj pizza. Hlad silnie, tak mierime do pizerky, kde si chceme dať pizzu, stačí aj do ruky. Ale čo ste spadli z jahody ? Najskôr o 20:00. To sme už začali byť vytočení. Blížila sa 19 hod. tak ideme k tomu prvému. Ten si tam spokojne sedí, tak ako pred hodinou a bez mihnutia brvou nám oznámi, že večera najskôr o 20:00.
Zdá sa, že dnes budeme o hlade. Len tak bezcieľne sa prechádzame hore dole – mestečko je naozaj malé, takže už ho poznáme naspamäť a nie sme sami. Viacero zjavne hladných turistov je na tom rovnako. Už sa poznáme, keď na seba narážame v uličkách. Záchranu priniesol klasický street food na parkovisku v prístave. V stánku na kolesách pripravoval rôzne špeciality z morských plodov. Pristavíme sa my a pristavujú sa aj ďalší. Rad pred stánkom sa začal zväčšovať. Až musel rozkladať ďalšie stolíky. Nebolo to síce romantické posedenie v klasickej vyčančanej reštaurácii s príjemnou talianskou muzičkou, ale more bolo na dosah a nám naozaj pochutilo.
Po skvelej večeri sme si ešte vychutnali zapadajúce slniečko a pomaly sa presúvame do nášho ubytovania.
Blíži sa 21. hodina a teraz to začína žiť, vyobliekaní taliani sa pomaly chystajú užiť si chutné jedlo a pekný letný večer a samozrejme až do neskorej noci.
Proste v tejto časti Talianska sa udržiavajú miestne zvyklosti a kvôli turistom to určite meniť nebudú. Neostáva nič, len sa prispôsobiť
Ráno sme sa vybrali na ostrov Monte Argentário, v preklade strieborný vrch-.mini ostrovček ktorý je s pevninou spojený 3 cestnými hrádzami. Názov dostalo vďaka strieborne trblietajúcemu sa moru vo večernom svite mesiaca. Ide o jedno z menej známych talianskych turistických miest, kam sa schovávajú bohatí a slávni. V borovicových lesoch sa ukrývajú honosné vily patriace bohatým Rimanom. Je to ich obľúbené letovisko v južnom Toskánsku vzdialené hodinu cesty od Ríma.
Deň sme začali raňajkami v mestečku Orbetello. Opäť ten pocit absolútnej pohodičky, stolíky, kde posedávajú chlapi na rannej prechádzke so psíkom, alebo si len tak zahrajú partičku šachu.
Vôňa čerstvého pečiva a kávičky, milá slečna pripomínajúca stevardku a my sme súčasťou tohto ranného rituálu.
Toto mesto je už vstupnou bránou na ostrov a je tu jedno fotogenické miesto – starý veterný mlyn stojaci, ako sám vojak v poli, v lagúne obklopujúcej mesto.
Pre nás samozrejme dôvod na zastávku a keďže cez deň nám počasie celkom neprialo, vrátili sme sa aj na „sun set“ a bolo to fakt krásne.
Hlavným centrom ostrova Monte Argentário je prístav Porto Ercole. Pôvodne malá rybárska dedina získala význam, keď tu Španieli postavili strážne pevnosti na kopcoch okolo prístavu. Pevnosti sú aktuálne v súkromných rukách a turista má možnosť pozrieť si ich len z vonku. Aj tak to stojí za to, lebo sa otvárajú výhľady na prístav a celé staré mesto. Prechádzame sa po hradbách a kocháme sa pohľadmi na more a mesto pod nami.
V pláne sme mali aj kúpanie, ale bohužiaľ človek mieni život mení a práve dnes sa pokazilo počasie. Takže kúpanie sa nekonalo, ale zato sme si mohli vychutnať príjemnú prechádzku po meste,
Dokonca sme našli bar, kde podávali omeletu, čo vôbec nie je bežná vec v tejto časti zemegule. To si ani neviete predstaviť koľko radosti to človeku urobí. Pozorujeme ostatných návštevníkov snack baru, ktorí len popíjajú pivo, alebo nejaký drink, k tomu servírujú chipsy, alebo slané arašidy. My s našou omeletou sme raritou, v čase obeda tu takmer nikto normálne neje. Čudujeme sa, ale platí iný kraj, iný mrav, my sme tu na návšteve, tak sa musíme prispôsobiť.
Večer sme si radšej niečo pod zub kúpili v supermarkete, ab sme nemuseli hladní brázdiť ulice do 21 hod. a ešte vyrazili užiť si večerné mesto. Mládež 15+ vyobliekaná, ako na nejakú super párty križovala nábrežie a v hlúčikoch si pravdepodobne vychutnávali pekný prázdninový večer. A my to pri Aperole potichu pozorujeme.
Ostrov Monte Argentário by určite stál aj za dlhšiu zastávku ako na 2 noci, lebo ponúka ešte veľa pekných zákutí, náš itinerár však nepustí.
Ráno opúšťame ubytovanie a máme namierené do jednej veľmi zaujímavej atrakcie – Tarotské záhrady. Je to v podstate galéria inšpirovaná Antonim Gaudím. Bohužiaľ otvárali až o 14:30, čo sme zistili keď sme si to dali do navigačky, čo bolo pre nás sklamanie, ale keďže večer sme už mali byť na Lago di Garda, nemali sme čas čakať a museli sme sa tejto atrakcie vzdať. Pripájam link http://ilgiardinodeitarocchi.it/, ak by ste sa tam náhodou ocitli, myslím, že to stojí za návštevu, len si dopredu zistite kedy je otvorené.
Pokračujeme na sever a tu už dopravné značky lákali navštíviť také perly Toskánska ako Florencia, Sienna, Luca, aebo Pizza, ktoré sme už stihli spoznať na predchádzajúcich návštevách. Tak sme v aute cestou po diaľnici spomínali a prišla reč aj na San Gimignano, ktoré zaujalo svojím príbehom aj architektúrou. Pozmenili sme teda mierne smer a vydali sa spoznať ďalšiu UNESCO pamiatku – mesto San Gimignano, nazývané tiež stredoveký Manhattan. Korene mesta siahajú do 10 storočia a hlavnou atrakciou sú vysoké veže, pripomínajúce z diaľky vysoké mrakodrapy.
Kedysi ich tu bolo až 72 a boli symbolom bohatstva. Čím vyššia veža tým zámožnejší majiteľ. V časoch stredoveku dochádzalo k mnohým potýčkam a práve ochrana majetku aj rodiny bol jeden z dôvodov, prečo si bohaté rodiny stavali takéto neštandardné obydlia. Veža bola členená na 3 zóny, vo vrchnej časti bola kuchyňa, z praktických dôvodov ako bolo nebezpečenstvo požiaru z otvoreného ohňa, alebo nie vždy príjemné pachy z pripravovaného jedla. V strednej časti žila rodina a v spodnej služobníctvo. Spodné podlažie tvorili aj obchodné priestory. Pri pohľade na tie veže si celkom neviem prestaviť, ako sa takto dalo fungovať, ale určite ma tento popis zaujal. Neskôr sa módne trendy zmenili a väčšina veží bola zbúraná, resp. znížená a slúžila ako základ pre nové paláce pre šľachtu a bohatých obchodníkov. Našťastie tu v San Gimignane sa 14 veží zachovalo dodnes a spolu s neskutočne zachovalou architektúrou takmer nenarušenou žiadnymi novodobými vplyvmi sa pri prechádzke mestom prenesiete o niekoľko storočí dozadu. Je možnosť vystúpiť na Torre Grossa, ktorá je súčasťou mestskej radnice, odkiaľ sa ponúka výhľad na mesto ale aj okolitú krajinu a je, ako by povedali angličania „lovely“
Mesto má ešte jednu zaujímavosť a to sú výrobky z diviny, Po vstupe jednou z hradných brán míňate obchodíky s týmito pochúťkami – jeden krajší ako druhý. Vchody strážia vypreparované diviaky a potom už ostáva len nechať sa vtiahnuť medzi vône a chute a samozrejme niečo si kúpiť. A nie sú to len výrobky z diviny, ale aj vinotéky s miestnym vínom Vernaccia, alebo nádherná keramika, čo láka k nákupu.
Na námestí Piazza Cisterna, ktoré dostalo meno vďaka studni hlbokej 40m –kedysi hlavnom zdroji vody pre mesto , ochutnávame miestne špeciality a po chutnom obede, nemôže chýbať zmrzlina s prívlastkom najlepšia na svete. Každý chce ochutnať, tak sa postavíme do radu pred Gelatériu Dondoli aby sme sa presvedčili, že je to naozaj tak. Bolo mimoriadne horúca a zmrzlina fakt pochutila.
Na námestí stojí maliar, ktorý zachytáva na plátno pohľad na tzv. dvojičky na susediacom námestí, tak sa len tak pristavíme a chvíľu ho pozorujeme.
Čas v tejto atmosfére letí veľmi rýchlo a my sa pomaly musíme pobrať ďalej, lebo nás čaká ešte pomerne dlhá cesta k Lagu di Garda.
Parkovali sme na veľkom zbernom parkovisku P4 a pri návrate sme si nie celkom optimálne vyhodnotili najoptimálnejšiu trasu a nakoniec sme aj trochu poblúdili, čo by nebolo nijak tragické, keby nebolo 35 stupňov. K autu sme sa nakoniec nejako doplazili vyšťavení ako citróny a žiadnemu z 2 šoférov sa veru nechcelo za volant.
Vypili sme všetku vodu, čo sme mali, zapli klímu na „LO“ a po chvíli sme vyrovnali teplotný šok a boli sme prevádzky schopní.
Po 4 hodinách cesty sme sa dostali do nášho ďalšieho cieľa – dedinka Tignale na jazere Lago di Garda, kde sme trávili nasledujúce 3 noci- A čo všetko sme si za tento čas stihli pozrieť Vám porozprávam nabudúce. Zatiaľ dovidenia
