Keď sme dovolenkovali na Kalábrii, tak sme si mysleli, že by sme si to šli pozrieť, Od Kampánie do Pugie sa to na mape nezdalo ďaleko. Prax však ukázala, že po cestách v tejto časti Talianska, kde sa po diaľnici pohybujete 60km/hod, by nám na to asi jeden deň nestačil, tak to ostalo v rovine sna do budúcnosti.
V júni 2014 sa tento sen zmenil na skutočnosť. Za cieľ dovolenky sme si vybrali Pugliu – je to na juhovýchode Talianska – opätok talianskej čižmy, až po ostroh -poloostrov Gargano,.ktorý sme tiež zaradili do programu. Zabookovali sme si letenky z Viedne do Bari s prestupom v Ríme. Pri bookovaní leteniek sme sa tešili, že v tranzitnom priestore v Ríme strávime len hodinku, čo sa nám zdalo veľmi efektívne. Nadišiel deň cesty, zbalený kufor vykázal nadváhu, tak sme ešte vyhadzovali veci, ktoré sa javili ako nadbytočné. Keďže bolo aj u nás veľmi teplo, ja som za nadbytočné považovala aj hrubé rifle, ale môj muž sa ich nechcel vzdať, tak si ich navliekol na seba. So sarkastickou poznámkou, že mu prajem, aby sa tam v nich uvaril, sme kauzu ukončili a jeho rifle s nami proste cestovali.
Už vo Viedni sa let mierne oneskoril a začali sme byť trochu nervózni, či stíhame prípoj do Bari. Nakoniec sme všetko stihli, prebehli sme letiskom v Ríme a už sme spokojne sedeli v lietadle do Bari. Po prílete sme čakali pri bežiacom páse na kufre. Po 10 otočke sa miestni Taliani výrazne gestikulujúci začali zbiehať k dverám označeným Baggage claim. My sme čakali, stále dúfajúc, že sa naše kufríky zjavia na bežiacom páse, ale ked sme tam už ostali takmer sami, došlo nám, že kufre asi v tom Ríme ten prestup nestihli. Čo teraz ? – hovoríme si. V takýchto situáciách je najlepšie pozorovať čo robia ostatní a keďže všetci napochodovali k už spomínaným dverám s označením Baggage claim, tak sme sa postavili do radu aj my. Tu by som mala ešte spomenúť, že naše jazykové znalosti nie sú práve excelentné, ale vždy sme si nejako poradili.
Letiskový úradník s nami spísal reklamáciu a ubezpečil nás, že naša batožina za nami príde nasledujúci deň ráno do hotela. Tak čo už, ideme si vyzdvihnúť auto a nejako to do zajtra prežijeme. V požičovni áut sme sa požalovali, že naša batožina s nami neprišla a milý pán so širokým úsmevom skonštatoval len „Welcome in Puglia „, takže sme pochopili, že je to tu bežná záležitosť.
Vybrali sme sa teda do najbližšieho obchodu kúpiť si aspoň zubné kefky a šli sme sa ubytovať. Bolo pekelne teplo a teplo bolo hlavne môjmu manželovi v tých rifliach, ešte aj na druhý deň, ale ako sa hovorí „karma je zdarma „
Ubytovanie sme mali cez booking v hoteli Abate Masseria cca 30km od letiska v Bari s izbami v tradičných trulli domčekoch a celý areál hotela pôsobil absolútne nádherne, tak sme sa zložili a vychutnávali si talianske vínko na terase. Bazén lákal, ale plavky boli starostlivo zbalené v stratených kufroch. Hanba, nehanba môj muž sa na to vykašľal a hodil sa do vody v boxerkach, mne musela stačiť studená sprcha.
Na druhý deň sme márne čakali na telefonát z recepcie, že naše kufre dorazili, keďže bolo povedané, že prídu ráno. Ráno u talianov je široký pojem, tak o 11:00 sme to vzdali a vybrali sme sa spoznávať „Trullíkovo „ s vierou, že po návrate z výletu tam už budú. ( poznámka ? našťastie boli )
Navštívili sme mesto Ostuni - La Città Bianca, alebo biele mesto, ktoré sa povžuje za jedno z najkajších miest južného Talianska – je celé biele aj vysoké hradby aj domy sú biele, V kontraste s modrou oblohou a farebnými kvetmi, ktoré zdobia priečelia domov to bola krásna filmová kulisa.
Cestou sme sa stretávali s trulli stavbami. Je niekoľko teórii o týchto zvláštnych domoch, ktoré sa nevyskytujú v žiadnej inej časti Talianska len tu. Sú to drobné kruhové stavby a strechy sú tvorené len voľne položenými kameňmi, údajne preto, aby ich kedykoľvek mohli rozobrať a presťahovať sa na iné miesto, resp. aby dom vyzeral ako nedostavaný a tým pádom sa jeho obyvatelia vedeli vyhnúť plateniu daní. Dnes sú už súčasťou rôznych turistických objektov, hotelov, vinárstiev, ale aj rodinných domov a pôsobia mimoriadne fotogenicky
Najviac ich je sústredených v mestečku Alberobello – pamiatka Unesco. Je rozdelené na 2 časti – jedna je viac menej pre turistov, vyzerá ako rozprávková dedinka šmolkov, v domčekoch sú obchodíky, reštaurácie a dokonca je tam aj Trulli kostol.
V druhej pokojnejšej časti je mene turistov a domčeky sú obývané miestnymi obyvateľmi.
Pri západe slnka sa kruhové strechy vynímali na ružovo sfarbenej oblohe ako nakreslené na plátne nejakého majstra. Atmosféru dotvárala aj brušná tanečnica prechádzajúca uličkami mestečka. K tomu brusceta s čerstvými paradajkami a pohár vínka a na nejaké stratené kufre sme dávno zabudli
Po návšteve Trullíkova sme sa vybrali spoznávať ďalšie zákutia Puglie, ktoré Vám priblížim nabudúce.
