Je tu naozaj všetko – krásne pláže s jemným pieskom, nádherné more, mestá s históriou, raj pre kulinárov, cyklistické aj turistické trasy horskou krajinou, aj adrenalínové zážitky. Pobrežie je zo Slovenska ľahko dostupné, priamych letov do Barcelony je dostatok, z Viedne, Krakova, alebo Budapešti, aj v dobrej cene. Do Tarragony, ktorá je jedným z najkrajších miest Costa Dorada sa dostanete za cca 1,5 hodinky po diaľnici z Barcelony, alebo aj vlakom
Ako vždy, keď sa chystáme niekam na cestu, prehľadávam rôzne blogy, sledujem YouTube a snažím sa povyberať si to, čo je môjmu srdcu blízke v danej lokalite.
Aj teraz to tak bolo, samozrejme s ohľadom na množstvo času, ktorý máme k dispozícii. Tento náš Veľkonočný pobyt bol naozaj len takým predĺženým víkendom a hlavným cieľom bolo užiť si trochu tepla a prímorskej atmosféry.
V prvej časti blogu z tejto dovolenky som sa venovala jedinečnému zážitku, ktorý sme nečakane zažili vďaka nepriazni počasia. Salvador Dalí a jeho múzeum vo Figuéres už nepatrí na Costa Dorada, ale je stále prístupné. Ak sa sem vyberiete mimo letného obdobia, môže to byť jednou z možností, ak sa nevydarí počasie.
Predpoveď na ďalšie dni je už priaznivá, tak sa nevieme dočkať rána. Slnko vychádza v tomto čase ( druhá aprílová dekáda ) okolo pol 8. Vyhliadli sme si pekné miestočko v blízkosti Creixelu, kde sme boli ubytovaní. V neďalekej Torredembarre, klasickom turistickom stredisku, je na nevysokom útese postavený maják s nádherným výhľadom na prístav a sem mierime pozrieť si ranné slnečné predstavenie
Silný príboj triešti obrovské vlny o skaly, vzduch je svieži a obloha sa pomaly sfarbuje do červena. Vychádzajúce slnko rozžiari oblohu a to je predzvesťou pekného teplého jarného dňa – konečne vytiahnem slnečné okuliare.
Dnes navštívime Cambrillis – jedno z rušných turistických centier pobrežia.
Toto mesto je považované za kulinársku „Mekku“ s množstvom vychýrených reštaurácií. Nájdete tu aj také, ktoré sa hrdia Michelinskou hviezdou. Je tu krásna pobrežná promenáda a mólo zakončené fotogenickým červeným majákom.
Na lavičkách posedávajú ľudia a pozorujú rybárske lode, kde sa prekladá čerstvý úlovok pripravený pre miestne reštaurácie.
Nábrežiu dominuje veľká socha od ďalšieho katalánskeho velikána Joana Miróa. Je to, rovnako ako Dalí, predstaviteľ surrealizmu, ktorý využíva svoju predstavivosť na stvárnenie abstraktných snov. Súsošie v kombinácii so sťažňami zakotvených jácht na tejto promenáde je fakt pekné.
Z Cambrillis mierime na predmestie, kde sa na 14ha rozprestiera Park Sana .
Miesto, kde sa môžete inšpirovať, odpojiť sa od stresu, učiť sa. Je to historický park – botanická záhrada, postavená v roku 1881, uprostred romantizmu rodinou Indianos Sama, markízov z Marianao a slúžila ako ich letné sídlo V súčasnosti bola vyhlásená za kultúrny majetok národného záujmu v kategórií Historická záhrada.
Po vstupe do záhrady prechádzate rôznymi zónami. Jaskyne, jazierka, voliéry s vtákmi, voľne prechádzajúce sa pávy pózujúce fotoaparátom.
Malé vinárstvo a kaviareň ponúka občerstvenie po krásnej prechádzke.
Príjemné slniečko hreje, ale zatiaľ nepáli, takže ideálny čas na návštevu.
Po tejto skvelej prechádzke sme sa vybrali do hôr. Pobrežnú rovinu strieda pomalé stúpanie do zvlnených hôr pohoria Monstant a Prades. Skaly sú červenohnedé, strmé, vhodné na turistiku, cyklistiku, ale aj pre začínajúcich a skúsených horolezcov, ktorých tu vidíme neúrekom.
Serpentínami sa šplháme k malej horskej dedinke Siurana. Sme už hladní, tak zastavujeme v jednej horskej dedinke, kde od cesty vidíme sediacich hostí. Smola, na jedlo je už neskoro – „restaurant is closed“ aj tapas je už closed ( ja okolo 3 poobede ). Mohli by sme si dať nejaké vínko, keďže je to vinársky kraj, ale jedlo bohužiaľ až večer o 20:00. – darmo siesta je tu posvätná - hostia, nehostia. Tak pokračujeme o hlade a zrazu sa pred nami objavil horský camp a tam priamo pri ceste malá útulná reštaurácia, kde sa dalo jesť. Toľko radosti, že sa nám chcelo vískať.
Občerstvení pokračujeme, obdivujeme výhľady a čoskoro sa dostávame na zberné parkovisko pod dedinou.
Siurana je považovaná za najkrajšiu dedinu Katalánska.
V roku 1153 tu žila posledná moslimská komunita, ktorú napadli a dobyli kresťania. Obklopená vysokými útesmi, riekami a nádržami pod nimi sa zdá, že táto dedina je takmer nedostupná. Legenda hovorí o tragickom príbehu maurskej kráľovnej Abdelazie, ktorá sa rozhodla skočiť aj s koňom z útesu, než aby ju zajali kresťania. Kôň však túžil udržať si život a jeho stopa ostala vtlačená do skaly dodnes ako spomienka na tento tragický príbeh. My sme ju síce nenašli, ale určite tu niekde je.
Prechádzka kamennými uličkami až na útesy pod ktorými je vodná nádrž Siruana je ozajstným relaxom pre dušu. Nádherné výhľady, príjemne teplo, ale nie horúco, mäkké večerné slniečko - všetko bonbóniky pre fotografov, tak sa kocháme, fotíme a užívame tento okamih.
V skale nad útesom je príjemná kaviareň, kde si dame kávičku a pomaly sa chystáme na návrat.
Ak sa tu niekedy ocitnete, tak toto miesto určite nevynechajte
Ďalší deň ráno sme oželeli naše hotelové raňajky, keďže sa nám nechcelo tak dlho čakať. Vybrali sme sa na rannú prechádzku do starého mesta v Creixelli a vyhliadli sme si raňajkový bar, kde sa stretávajú miestni “štamgasti” Vôňa kávičky nás už zďaleka lákala.
A keď sme tam už boli, dostali sme chuť na dobrú praženičku. Ale to v Katalánsku nie je také jednoduché. Po anglicky veľmi nerozumejú, tak sme využili moderné tehnológie – aplikáciu prekladač. Do mobilu som zreteľne zahlásila “praženica “ čo sa okamžite preložilo do katalánčiny. Slečna za pultom s porozumením prikývla a dala nám aj nejakú kontrolnú otázku, čo sme si vysvetlili po svojom, akože sa asi pýta, čo si dáme k tej praženici. Tak sme prikývli, však hocičo tam bude, tak poteší. Sadli sme si von, vychutnávali croassant s kávičkou, pozorovali okoloidúcich a trpezlivo čakali na praženičku. Keď vyšla s taniermi, bolo tam aj niečo červené, čo som zdiaľky vyhodnotila ako slaninku a už sa mi začali zbiehať slinky.
Potom to pred nás položila a prekvapenie – žiadna praženica, ale niečo ako fazuľový prívarok z bielej fazule a nejaké zvláštne mäso. Tak takúto praženicu sme ešte nejedli, ale každopádne nám to celkom pochutilo. Až následne sme si dali to slovo v katalánčine, čo prekladač vyhodnotil ako praženicu, preložiť do slovenčiny a vypľulo to, že hovädzie mäso. Asi jej bolo čudné, že chceme na raňajky hovädzinu, ale čo ona vie, čo my tu na Slovensku raňajkujeme ?
Po tejto veselej príhode, sme sa vybrali do ďalšieho strediska Costa Dorada do Reusu. Je to rodisko ďalšieho katalánskeho velikána – architekta Antoniho Gaudího. Jeho stavby sú prioritne dominantami a symbolmi Barcelony, ale jeho architektonický štýl inšpiroval mnohých ďalších. Tu v Reuse má Gaudí múzem - Gaudí centre Reus, kde sa o jeho živote a dielach môžete dozvedieť veľa zaujímavých informácií. Múzeum stojí na námestí Plaza del Mercadal a myslím, že návšteva by bola určite zaujímavým bodom programu.
My sme to však pre krátkosť času nestihli.
Museli sme si vybrať a keďže pri návšteve Barelony sme si jeho stavby naozaj dôkladne prehliadli, rozhodli sme sa zvoliť v Reuse iné múzeum – Casu Navas – modernistickú vilu progresívneho obchodníka s textilom, ktorá bola postavená v rokoch 1901 – 1908. Stojí rovnako ako Gaudí centrum na námestí Plaza Mercadal.
Na tie časy bola veľkou avandgardou a svojím vybavením sa približovala stavbám z 2. polovice 20. Storočia. Bol tu vodovod, plynový sporák, centrálne vykurovanie a iné na tú dobu moderné vychytávky. Interiér bol bohato zdobený s využitím vitráží, keramických doplnkov a iných detailov
Prehliadkou nás sprevádzal mimoriadne komunikatívny sprievodca – mlel ako guľommet v katalánčine, následne v angličtine. Nič sme mu nerozmeli ale jeho neverbálka bola taká intenzívna, že nás to bavilo rovnako ako samotná vila.
Reus je moderné mesto s príjemnou atmosférou, ale veľmi sme sa tu nezdržali.
Vonku bolo už príjemne teplúčko a na plážach si ľudia vychutnávali voľné dni. Hlavne deti sa už veľmi tešili, že sa môžu aj okúpať. To, že more asi ešte nebolo najteplejšie im vôbec neprekážalo
Nás ešte čaká návšteva Tarragony – asi najkrajšieho mesta v tejto časti pobrežia. V súčasnosti je to metropola s vyše 100 tis. obyvateľmi, ale to najkrajšie sa skrýva v starom meste. Toto tu stojí už viac ako 2000 rokov. Bolo to centrum starovekej rímskej ríše na územmí dnešného Španielska. Aj dnes sa na každom kroku stretnete s pozostatkami tejto slávnej éry.
Circo Románum, či antický amfiteáter na pobreží, ale aj prekrásne zrekonštruovaný Aquadukt Diablov most, ktorým bola do mesta privádzaná voda pred vstupom do mesta. Pôvodne mal 10 km a jeho výška miestami dosahuje 27m
Dominantou, ktorá sa týči nad mestom je Tarragonská katedrála. Piesková farba a gotický štýl z nej robia nádherný fotogenický objekt. Práve z veže v Circo Romano ju môžete vidieť v celej jej kráse. Je totiž zasadená v hustej zástavbe a vzhľadom k jej veľkosti je veľmi náročné zachytiť to objektívom fotoaparátu zo zeme.
Kuriozitou v meste je festival, počas ktorého stavajú ľudské veže Tradícia pretrváva už viac ako 200 rokov. Každý rok sa stretávajú súťažné tímy a vytvárajú živú ľudskú vežu. Vyhráva tím s najviac poschodiami. Zatiaľ najvyššia veža mala 10 poschodí, pričom každé sa skladalo min. z 3 ľudí.
Na jednej z hlavných moderných tried mesta Rambla Nova stojí socha, ktorá pripomína túto tradíciu mesta aj pre tých, čo sa festivalu nezúčastnia osobne
Medzi starým mestom a Ramblou je krásna živá pobrežná promenáda, kde ľudia oddychujú, obdivujú pouličné vystúpenia a užívajú si tú pravú prímorskú náladu
Zaujala nás aj táto ulička Pilons street, kde sa miestni umelci rozhodli takto milo pomaľovať stĺpiky. A samozrejme niečo také si všimne každý, čo má rád niečo neobyčajné, dostane sa to do blogov a nájde si to svojich obdivovateľov.
Tarragona je perla, ktorá síce nie je taká známa ako Barcelona, ale určite je to miesto, čo sa oplatí navštíviť.
Viac času na poznávanie už nemáme. Vraciame auto bez toho, aby ho osobne prišli prevziať, kľúče sme hodili len do schránky, zálohu nám hneď odblokovali, takže všetko klapalo tak ako malo. Autobus nás doviezol na letisko a v Krakove nás čakalo opäť sneženie. Vitajte doma.
A to už je z našej krátkej dovolenky všetko.
Domov sme sa vracali na Bielu sobotu, takže sme ešte stihli aj naše klasické Veľkonočné sviatky.
Na záver už len konštatovnie, že svet je naozaj krásny a všade sa dá nájsť niečo čo poteší srdce aj dušu.
Tak cestujme. Chvála bohu sa zdá, že to už pôjde bez rôznych prekážok,ktoré nás trápili počas pandémie
Ak hľadáte tip na letnú dovolenku, tak Costa Dorada je dobrá voľba. A nabudúce sa vyberieme opäť niekam inam.
Zatiaľ dovidenia
.
This message has been analyzed and no issues were discovered.
