Po tom, ako na seba hodím šaty a skonštatovaní, že sme znova zaspali sa vraciam do detskej izby a snažím sa zrýchliť Laurinkine ospalé tempo, zatiaľ čo ona ma brzdí požiadavkou, že sa chce ešte kúsok zohriať pod paplónom. Po chvíli naháňania a upozorňovania sa mi ju podarí obliecť a nachovať ( raňajkuje počas toho ako jej rozčesávam vlasy, ktoré sa musia zamotať práve teraz, a majú práve šťastie, že neviem, kde sú nožnice ). Po kolotoči : kúpelňa, šaty, kuchyňa, česanie sa s pocitom hrdosti pozerám pred siedmou na hodiny a hrdo konštatujem, že stíhame.
Chyba !
Moja hrdosť sa náhle zmení v náznak zúfalstva, keď pri tom ako ju chcem ( ja samozrejme oblečený v teplej bunde v ktorej sa potím ako somár v kufri ) obúvať a vidím ju nahodenú v pančuškách, teplých nohaviciach ( s nepraktickým opaskom ) mikine a vetrovke a spozorujem, že z jej pančušiek sa na mňa smeje jej palček. Diera ! Po zvýšení môjho tepu a jej nechápavom pohľade nasleduje moje náhle chaotické zháňanie náhradných pančúch a bleskurýchle dolovanie spomienok ako som na vojne stíhal bojový poplach za pár minút. Bleskovo absolvujeme vyzlečenie a oblečenie všetkých zvrškov ( bohužiaľ nie mojich, takže sa už aj cítim ako somár nie len potím ) a zrýchleným presunom bežíme k výťahu ( samozrejme parkujúcemu na prízemí ). Po vybehnutí z vchodu ( teda mojom, Laurinka obdivuje ako krásne primrzla trávička a chytila biely nádych ) sadáme do auta a letíme do škôlky. V škôlke si samozrejme musím obuť návleky a tak ponáhľajúc sa ťažko držím stabilitu pri trepaní sa po schodoch, berúc ich po dva do prezliekárne. Zhádžeme oblečenie, a oblečieme úbor na hranie a .....
„Mňa hádam porazí !“, pomyslím si. Papučky, ktoré sme včera vzali domov, lebo potrebovali opraviť zapínanie stále čumia do stropu v chodbe nášho bytu. Už si nespomínam, či som sa cestou späť vôbec dotkol niektorého zo schodov alebo som sa priamo vznášal letiac dole, pričom nasledovalo : do auta, pred vchod, po schodoch hore ( výťah pre zmenu stojí na najvyššom poschodí takže nebudem strácať čas čakaním naň ), ledva lapajúc po dychu vletím do bytu, zakričím manželke heslo : beriem prezúvky ( preventívne, aby ma niečím ako zlodeja neovalila ) a už ma niet. Po prílete do škôlky zistím, že Laurinka si slimačím tempom postupne prezerá asi dvadsať kreslených obrázkov zavesených na stene chodby, konštatujúc, že sú krásne a núti ma hádať, ktorý nakreslila ona.
Uhádol som. Popritom ako obdivujem jej umelecké dielo rozmýšľam či vonku prší, zmenil som sa zo somára v kufri na vodníka alebo som len spotený. Zároveň sa jej, pozerajúc na hodiny, snažím vysvetliť, že by bolo vhodné obuť sa, že idem do práce a meškám.
Ona si pokojne sadne na stoličku pri skrinke, pozrie na mňa svojimi nádhernými veľkými mandľovými očami a s úsmevom Angličana sa ma opýta : „ Ocko, Ty sa niekam ponáhľaš ? “
No povedzte, nie sú tie rána krásne ?
P.S. : Do práce som prišiel načas.
