Sú okamihy, keď si človek uvedomuje skutočný rebríček hodnôt. Keď si uvedomí, čo je v živote pre každého z nás najdôležitejšie. Život a zdravie. Zdravie, ktoré si začíname väčšinou ceniť až vtedy, keď nás pomaly opúšťa. A život, ktorý berieme ako samozrejmosť napriek tomu, že sa rodí v bolestiach, je neskutočne krehký a môže sa rýchlo skončiť. Kedykoľvek.
Už o pár dní, možno hodín znova po 5 a pol roku zažijem neopakovateľný okamih v mojom živote. Bolo to pred 5 a pol rokom, keď mi manželka zavolala z pôrodnice, aby som prišiel, že sa to začalo. Dodnes neviem akým spôsbom sa mi pri náhlení podarilo spacifikovať a zraziť k zemi vianočný stromček, ktorý mi stál v ceste pri mojom lete do pôrodnice. Ale stihol so to. Stihol som doraziť do pôrodnice a držať svoju milovanú manželku za ruku vo chvíli jej možno najväčšej no určite najkrajšej bolesti v živote. Počas nej sa na svet s krikom predral jeden malý balíček šťastia. Bol som sťastný, že som mohol byť pri tom ako si ten balíček šťastia, naša teraz 5 a pol ročná dcérka, našiel cestu na tento svet. Keď som videl ako sa ten 3430 g vážiaci balíček šťastia pritúlil k jej telu, bol som šťastný a nič viac ma neuzaujímalo. Vtedy som si uvedomil skutočné hodnoty a odvtedy si ch často pripomínam. Život a zdravie.
Už možno o pár dní či hodín chcem znova stáť pri tej, ktorá pre mňa spolu s mojou dcérkou predstavuje to najdôležitejšie na svete. Chcem byť pri nej a držať ju za ruku. Chcem prežívať s ňou bolesť aj pocit šťastia. Skladám poklonu všetkým ženám, ktoré sa odhodlali darovať život.
Všeobecne nemám rád slzy a plač. A už vôbec neznášam, keď plačú deti. Ale keď budem o pár dní či hodín na pôrodnej sále počuť plač nášho ďalšieho balíčka šťastia budem šťastný. A možno sa mi zarosia aj oči. Nebudem sa vyhovárať ako naša dcérka. Tá občas na otázku prečo plače maminke odpovie : "Maminka ja neplačem, to len oči mám plné vody a tá chce ísť von." Nie, ja priznávam, že možno budem plakať. Možno sa mi tie oči zarosia, no zarosia od šťastia. Myslím, že tieto okamihy sú tie, keď muži plačú. (Alebo aspoň slzia )
Viem, že je to ťažké a že to matky bolí. Ale kde by sme vlastne bez ich lásky a bolesti dnes boli ? Všetkým matkám : "Ďakujem Vám".
Už teším sa neviem dočkať bociana, no mám trochu aj strach. Rád by som spravil viac, ale žiaľ inú podporu, než držať milovanú pri pôrode za ruku jej neviem dať.
Takže čakám na ďalšie šťastie. Už čoskoro príde. O pár dní či o pár hodín.....
