Tam, kde je krvi nedostatok.
O ženách a devách na Slovensku sa vraví, že sú krv a mlieko. V ich geniálne usporiadaných telách pulzuje jedinečná tekutina - krv. Bohužiaľ, často sa stáva, že krv ochorie, alebo sa začne strácať. Stáva sa tak v dôsledku úrazu, nehody, ťažkého pôrodu, alebo sa životom prekypujúceho tela zmocní akási pliaga a dievča predtým krv a mlieko začína odchádzať. Stáva sa chudokrvnou a možno o nej permanentne, nie len keď sa niečoho zľakne konštatovať, že by ste sa v nej krvi nedorezali. A vtedy to bolí, veľmi ...
Viem, keď krváca srdce v postmileneckom vzťahu bolí to a je to zlé. Možno to však porovnať s tým, keď krváca duša v dôsledku vedomia, že pri ďalšom postupe chudokrvnosti príde koniec ? Koniec bez možnosti resetu či návratu ?
Vtedy sa okolo dievčiny, predtým krv a mlieko, pohybujú príbuzní s krvavými utrápenými očami a dúfajú. Vedia, že to nie je krvácanie z nosa. Dúfajú, že sa nájde správny darca kostnej drene, aby pomohol naštartovať krvotvorbu, alebo aspoň darca krvi, aby jej ju mohli permanentne obmieňať.
Bohužiaľ krv nie je voda a načerpať z prameňa, či vyrobiť sa nedá. Krvácanie z nosa zastavíme, ale čo s intenzívnym krvácaním pri nehode, ťažkej operácii alebo spomínanom zastavení krvotvorby pacienta ? Vtedy je potrebný obyčajný človek s veľkým Č. Obyčajný darca krvi, jeden z mnohých.
Keď krvilačná zubatá nezmyselne spôsobuje krviprelievanie, plieni červené krvinky, zlyháva tvorba krvi vtedy už zriedka pomôžu rôzne medikamenty. Vtedy pomôže často už len krv od Človeka. Jedna, dve dávky krvavočervenej jedinej skutočne životodarnej tekutiny, ktorou sa denne plnia plastové vaky na transfúznych oddeleniach.
Našťastie na Slovensku je medzi ľuďmi stále dosť "Človekov". Našťastie je tu mnoho tých, čo majú darcovstvo, vrátane darcovstva krvi v krvi.
Našťastie ešte stále mnohí drobní človiečikovia stoja v rade, aby mohli tú svoju krv darovať. Ako som počul často tak robia napriek tomu, že okolo seba počujú fámy o tom, že sa s krvou, aj nelegálne, obchoduje a niekto sa na nej riadne nabalí.
Nech, hovorím si aj ja. Nehovorím to však ako prejav súhlasu, ale ako konštatovanie, že aj v prípade, že sa malé percento mnou darovanej krvi dostane na to správne miesto budem šťastný.
Prečo ju darujem ? Jednoducho preto, lebo pomáhať sa má. A je mi v princípe jedno či, moju krv dajú práve narodenéhom uzlíčku šťastia v pôrodnici, manželskému páru po dopravnej nehode, pacientovi s leukémiou alebo umierajúcemu v hospici.
Podstatné je, že zachraňuje alebo aspoň predlžuje život. Možno ho predĺži aspoň o tých pár dní, aby sa trpiaci mohol rozlúčiť so svojim okolím.
Častejšie však dáva a zachraňuje život, často mladý a dlhý.
A je na každom z nás, či sa o túto tekutinu podelíme, lebo nikto z nás nevie, kedy ju bude potrebovať práve on.
