Mnoho ľudí je nespokojných a nechápe, že to hlavné, čo náš život napĺňa väčši na z nás v skutočnosti má. Áno je pravdou, že nemám nové auto, barak a v živote som nemal milenku. Priznám sa tiež, že mi to vôbec nevadí. Veď aj tí, čo ich mali, majú a budú mať desiatky si po pár rokoch vôbec nespomenú, že nejaké boli a väčšinou ani ony o nich nebudú vedieť. Je možné, že im občas prebleskne v hlave spomienka na nezáväzný, často opakovaný sex, ale nič viac. Sexuálna príťažlivosť, krása aj chuť vyprchajú a zostane prázdno. Nie nepotreboval som to, nepotrebujem ani potrebovať nebudem. Mne stačí to, čo mám a som rád, že si to uvedomujem teraz, kým to mám a nie ako väčšina tých, čo pri odchode za milenkou či milencom nemali cestu späť,lebo nechceli alebo nemohli. Ja som cestu späť nemusel hľadať, mne stačí jedna, jednosmerná a konečná. A tých, čo ju opustili a nezistili jej zradnosť mi je úprimne ľúto.
Ľutujem tých bezdetných milencov a milenky, ktorí mali nespočetné množstvá partnerov a partneriek, pri výbere ktorých sa riadili ich pozíciou, druhom kreditky ditky, známosťou plastického chirurga, sexuálnym chtíčom či hodnotou auta. Ľutujem ich, ale teší ma, že si možno, pri spôsobe svojho myslenia, svoju situáciu ani neuvedomujú.
Ľutujem aj tých milencov a milenky, ktorí tejto slabosti podľahli v mimomanželskom vzťahu, trebárs len z trucu v princípe:"Oko za oko, zub za zub." Myslím, že aj oni majú veľký problém sa vrátiť do skutočne dôverného vzťahu.
No najviac ľutujem tých, ktorí si podľa ich presvedčenia svoj život „ skutočne užívajú naplno.“ Tých, pre ktorých je zmyslom života kopa kapitálu, nehnuteľností, najmodernejšie autá, moc, milenky či zvieratá rôzneho druhu, ktoré suplujú chýbajúce deti.
A tak rozmýšľam ako sa asi cítia tí, čo si myslia, že majú všetko a na rodinu akosi zabúdajú. Áno je pekné, že vlastnia nové porsche, nehnuteľnosti a pár mileniek naraz. Áno toto všetko vlastnia, ale nič z toho, vrátane mileniek, nemá dušu. Nechajme ich, nech si užívajú svoj luxus, cesty okolo sveta, šantenie so zvieratkami a milenkami a možno prežijú svoj život šťastne až do svoje smrti, bez tušenia, že to má byť inak.
Možno im potom všetko dôjde.
A možno potom prídu na to, že viac ako najnovší model porsche im dá jedno, dve zafúľané deti, ktoré ich šťastne zovrú v objatí, dajú pusu a povedia ocko ľúbime Ťa. Možno pochopia, že viac ako jedna nahodená milenka im dá pocit šťastia úprimný hlasný smiech detí.
Možno prídu na to, že na sklonku ich šťastného a často luxusného života sa nemajú s kým rozlúčiť. Možno v posledných chvíľach života zistia, že sa im nemá kto pozrieť do ich starnúcich očí v ktorých vyhasína iskra života a napadne ich myšlienka, že nenechávajú po sebe okrem hmotných vecí nič.
Zistia, že nedali životu svoju myšlienku, ktorú by vložili do osobností svojich detí, aby tie mohli posúvať evolúciu vpred. Neodovzdali zo seba žiadne vedomostí, pozitívnu energiu, skúseností, lásku ...
Zistia, že v skutočnosti nemilovali a milovanými neboli.
A preto som šťastný, keď dcérke po pár dňoch odlúčenia chýbam a hľadá ma so slovami, aby som prišiel, lebo len tak sme rodina.
A keď viem, že keď prídem domov tak trojhlasne zaznie : „ Ľúbim Ťa ! “
Aj ja vás.
A to je podstatné.
