Ako je možné, že sa vo vás, oboch mojich dcérkach, skrýva tak veľa ? Ako je možné, že sa vo vás skrýva toľko energie, ktorou ma dobíjate, toľko úsmevov, ktorými disponujeme a toľko žiary ktorou osvetľujete okolie ?
Asi každý rodič pozná pocit, keď ho dieťa jedným pohybom či gestom dokáže zároveň nahnevať aj rozosmiať a on má problém potlačiť smiech v snahe zachovať si svoje dekórum.
Asi nie je rodič, ktorý odolá prepracovanej technike manipulácie, ktorou disponuje jeho ratolesť a ktorá prechádza od slovného prejavu cez prosebné gestá až po gúľanie veľkými úprimne žmurkajúcimi očami.
Vy dve ste rovnaké. Len Vy dve ma presvedčíte, že mojej hlave pristane účes s desiatimi lienkovými sponkami a piatimi gumičkami a k tomu ružový kvietok na líce.
Je pravda, že niekedy sa v byte cítim ako vo vojnovej zóne, keď je podlaha posiata nášľapnými mínami hračiek, ktoré, často zákerne kamuflované čakajú kým na ne vkročí moja bosá noha.
Je pravdou, že sa mi často nechce veriť, že tie haldy šiat, ktoré ste schopné vyskúšať počas jednej módnej prehliadky sa vôbec vmestia do skrine v izbe.
A práve tomuto všetkému : bordelu v izbe po módnej prehliadke, mínovému poľu, zafúľaným šatám, neodolateľným kukadlám, nečakaným reakciám ďakujem, lebo spolu s ostatnými drobnými kúskami mozaiky vašich prejavov vytvárajú pocit šťastného rodiča. Nenahraditeľný pocit.
Keď ma v sobotu ráno pred šiestou malá kučeravá hlava presviedča, že je ráno, mám v prvej chvíli chuť vraždiť. No potom si uvedomím, že som v skutočnosti rád. Som rád, že ste, živé, zdravé, šťastné, pojašené aj keď ma nenecháte spať. To už ale k šťastnému rodičovi patrí, lebo nikto neocení skutočnú vôňu ruže, ak neokúsil silu jej tŕňov.
Priznám sa, keď ste boli malé klbká v perinke, tak som potajme chodil počúvať či ste v poriadku a dýchate. Vždy ste sladko, tíško spali a ja som sa vždy ráno paradoxne potešil vášmu plaču, lebo som vedel, že sa vám v noci nič nestalo.
Ja viem teraz ste už veľké slečny už vás vanúš nepritlačí, ani ja keď spíte vedľa mňa. Ja viem, že už teraz ráno neplačete, len mi skáčete po hlave a otvárate oči, že už treba vstať. A vy asi obe viete, že aj keď mi budete denne skákať po hlave a zasypávať ma spŕškou otázok, budem vás vždy milovať.
A dá sa inak ?
Môže byť niečo krajšie ako keď ma objímete a poviete mi : "Ocko mám Ťa rada !" Neviem si predstaviť náhradu za tieto spontánne slová, ktorými mi často prejavujete svoju lásku. Áno aj ja vás mám rád.
A nemusíš sa pýtať Nelinka, či sa o mňa môžeš oprieť. Chcem Ti len pošepkať, že sa o mňa môžeš oprieť vždy, vo všetkom a všade. Chcem byť tvojou oporou pokiaľ budem vládať stáť.
ATy Lali nemusíš sa o mňa vôbec báť, budem sa s Tebou ešte dlho hrať. A budem dúfať, že aj keď vyrastieš a budeš veľká budeš túto potrebu ešte mať. Veď čo viac ako Teba, Nelinku a maminku si môžem priať ? Ako vraví Nelinka : "My sme rodina "
V tejto súvislosti mi vadí len to, ako rýchlo plynie čas. Ako rýchlo ste vyrástli z perinky, plienok, postieľky a ako neskutočne rýchlo plynú minúty vašej roztopašnej detskej bezstarostnosti, akú už asi nikdy nezažijete. Už ste veľké slečny a čím ďalej viac si uvedomujem, že vás potrebujem držať v náručí, láskať vás a ubezpečovať sa že ste skutočné. A tíško dúfam, že budete s rovnakou úprimnosťou a láskou vyhľadávať moje náručie aj o päť, desať či viac rokov.
Pozerám sa na každú z vás večer ako sladko spíte v svojich izbách a myslím si :
Pokojne spi moja malá, pokiaľ som tu nemaj strach. Pokiaľ budem vládať budem Ti tú slzu z líca utierať.
