Písal sa 16. november 1989. Neviem prečo, ale pamätám si to celkom presne. Mal som 17 a v ten večer som prišiel k bratrancovi, ktorý študoval v tom čase na VŠ.
Položil som mu ( dodnes neviem prečo ) otázku "Čo je nové ?"
Odpovedal mi jednoducho : "Komunisti otravujú život"
Chvíľu som zostal zarazený, ale viac som sa s ním na túto tému nebavil. Myslím ale , že vtedy som začal myslieť inak. Žil som v malej obci, kde sme nepočuli o disente, zatýkaní a samizdate. Vedel som, že otec občas počúval Slobodnú Európu a že sa stalo niečo v roku 1968, ale rodičia mi o tom nič nehovorili.
Prítomnosť komunistov som si až tak neuvedomoval. Nedal som si ich do súvisu s tým, že vďaka nim polovica triedy išla na sľub vernosti (neviem komu) a polovica na birmovku. Ja som bol napriek tomu, že som nebol až tak veriaci na birmovke, aby mala moja starká radosť ( Vzácna žena ).
Okrem toho som komunistov registroval len vtedy, keď sme ako cvičené opice týždeň pred 1.májom nacvičovali v ZŠ heslá typu : "Nech žije KSČ , Nech žije 1.máj. " Spomínam si na program na počesť VOSR, kde sme v scénkach oslavovali súdruha Lenina (Dlho som nevedel ako žiak ZŠ pochopiť, ako to dokázal, že októbrovú revolúciu spravil v novembri).
Neviem prečo, ale od tej bratrancovej vety som začal myslieť inak.
Prišiel 17. november. Zapojil som sa aktívne do študentského hnutia (pravdupovediac aj preto, že slovenčinárka mi vďaka veršu v básni: "Ty si len robot - nik, tak akéže máš práva", nepustila báseň na literárnu autorskú súťaž. Bol som nadšený zo zmeny aj keď som nevedel, čo všetko prinesie. Vtedy som prvýkrát pocítil možnosť rozletu.
Čas plynul, nevenoval som mu pozornosť a zrazu možnosti rozletu klesali. Pocit stiesnenosti som si uvedomil až v období rokov 1994 až 1998. Všade bol zjavný organizovaný zločin, korupcia, amaterizmus, národnostná neznášanlivosť a arogancia. Aj keď som necestoval po svete cítil som sa menejcenným z dôvodu, že sme ako Slovensko neboli dôveryhodný partner v očiach zahraničia. Nechceli nás v NATO ani EU. Bol som optimista pred voľbami v roku 1998. Chcelo to zmenu. Musela prísť. Našťastie prišla a po voľbách v 1998 som zacítil znova čerstvý vánok a Slovensko dostalo krídla.
Slovensko plachtilo demokratickým svetom a dnes ........... plachtí.....
Znova cítim stiesnenosť. Je dvadsať rokov po "Nežnej revolúcii. "
O pár mesiacov si budeme všetci pripomínať zlomový moment v našich dejinách (tí, ktorí sme si všimli, že bol zlomový). Štátni predstavitelia a médiá si budú pripomínať zábery z "revolučných dní." Skúste sa pozorne pozerať. Medzi diskutujúcimi na strane totalitného režimu možno spoznáte dnešných veľvyslancov.
Keby mi dnes niekto položil otázku : "Čo je nové ? "
Asi by som mu odpovedal : " Nič, komunisti otravujú život."
Aj 20 rokov po ......
P.S. : Nič proti odbornosti, ale 20 rokov po revolúcii sa stal veľvyslancom SR predstaviteľ totalitného režimu
P.S.1 : Tí, ktorí skladali sľub vernosti dnes okupujú prvé lavice v kostoloch. Žeby za totality nemohli ? Sotva. Dnes sa to nosí. Tak ako vtedy sľub vernosti. To len my veríme ....
P.S.2: V roku 2010 sú voľby. A čo ďalej ?
