Radikalizácia.
Čo ďalej. So zdesením sledujem ako ľudia, čo so mnou ešte pred rokom produktívne komunikovali akým spôsobom upozorniť štát na nesprávnu prax a upraviť neobsažné ustanovenia zákonov, dnes šíria radikálne myšlienky. Pred rokom umiernení konzervatívci mi dnes posielajú linky na odkazy radikálov a žiadajú radikálne riešenie.
Čo robiť ? Prestať s nimi komunikovať, alebo vysvetlovať, že rozumné riešenie existuje ? Narastajúca radikalizíca ma desí. Keď sa takto radikalizujú ľudia, čo so mnou ešte nedávno hľadali vecné riešenia problémov ako budú reagovať ľudia, čo sa denne trápia s neutešenou sociálnou situáciou ?
Ako bude reagovať na svoju zhoršujúcu sa sociálnu situáciu človek, ktorý nemá peniaze na to, aby si kúpil tlač, zaviedol internet a je odkázaný len na informácie médií plných nezmyselných reality šou a snahou o bulvárnosť a radikalizáciu a televíznych správ bez informačnej hodnoty ?
Ako bude reagovať človek, ktorý nemá časť analyzovať a rieši len to čo dá dnes do úst a čím bude cez zimu kúriť ? Uverí prvému čo ukáže na vinníka. Uverí za všetko môžu : cigáni, západ, ľavica, pravica, maďari, USA, komunisti, židia a tak ďalej ... Otázkou je kto bude ten prvý, komu uveria.
Radikalizácia spoločnosti v štýle, ak stabilitu, naše práva a istoty nezabezpečí štát, zoberieme to do vlastných rúk, je znepokojujúca. Avšak registrujúc skutočnosť, že Slovensko, ako podľa Ústavy právny štát, nemá hlavu monokraticky riadenej prokuratúry, ktorá má dohľad nad zákonnosťou a právo podávať obžaloby na zločincov, nemá podpredsedu Najvyššieho súdu a v spoločnosti rezonujú sporné rozhodnutia Ústavného súdu, sa nemožno čudovať takejto reakcii obyčajných ľudí, ktorých jediným zdrojom informácií sú bulvárne médiá. Tieto zistenia sú nebezpečné.
Zdá sa, že ľudia už dnes nehľadajú bežné riešenia. Už nehľadajú politika, ktorý reálne rozumné riešenie a systematickými zmenami ho presadí. Prichádza čas, kedy chcú ľudia všetko zmeniť sami a hneď. O tom, aké následky toto konanie môže mať budú rozmýšľať ( ak vôbec budú ) až ex post. Po tom ako im bude teplo, po tom ako budú mať čím nakmiť deti, potom, kedy ich starosta nebude kradnúť , potom ako si ochránia majetok alebo si vynútia ošetrenie svojho blízkeho v nemocnici. Potom ale už môže byť neskoro. Potom už možno bude po súde. Po ich odsúdení. Potom bude možné, že z pôvodného agresora, ktorého štát svojimi skostnatými mechanizmami uplatňovania práva nevedel postihnúť, sa stane obeť a z pôvodne poškodeného, ktorý sa neúspešne domáhal práva u štátnych orgánov bude odsúdený.
Dnes už majú ľudia plné zuby sľubov, odkladaniae riešení na neskôr. Ľudia chcú rýchle a jednuduché riešenie. Tu a teraz. Neuvedomujú si, že rýchle a radikálne riešenie nie je, a ani nemôže byť správne. Niektorým je to už prakticky jedno.
Túto skutočnosť by si mali uvedomiť všetci tí, ktorí to môžu zmeniť skôr ako bude neskoro. Neskoro na akékoľvek rozumné riešenie. Mali by si uvedomiť, že stačí iskra a požiar vzbĺkne a nevieme, čo všetko svojimi plameňmi zachytí.
Aj štát by si mal uvedomiť, že pokiaľ ľudia budú mať pocit, že sa nedomôžu práva a štátne orgány sa problémom, ktoré ich životne trápia smejú budú sa radikalizovať.
A táto radikalizácia sa môže skončiť veľmi zle. Pre všetkých.
