Vo februári prišli deti do škôl zahalené v slovenskej zástave, hrdé na Slovensko vďaka výkonu hokejistov. Moja 5 ročná dcérka ma stále upozorní, keď niekde vidí v meste slovenský znak alebo štátnu vlajku. Tie deti nikto nenútil chodiť zahalené v zástave Slovenskej republiky a mojej dcérke nehrali každý pondelok štátnu hymnou ( mimochodom už ju vie naspamäť ) a neukazovali štátny znak ako opičke na výcviku. Napriek tomu si oni aj ona budujú vzťah k vlasti.
Pamätám si z detstva ako nás na základnej škole nútili chodiť na prvomájové sprievody, mávať komunistom na tribúne a kričať heslá na podporu KSČ a Sovietskeho zväzu. Zostalo mi to v pamäti dodnes. Myslím ten pocit, že sme tam boli ako cvičené opice. Dodnes si pamätám ako som s odporom každý rok nacvičoval v škole program, s ústrednou témou : Za všetko dobré môže súdruh Lenin.
Tak ako sa opakovaná lož stáva pravdou aj opakovanie nanucované veci stávajú sa odpornými.
Mne na základnej škole nehrala každý pondelok štátna hymna, nevisela štátna vlajka ( visel tam obraz Gustáva Husáka, ktorého som si napriek tomu neobľúbil a nebol som na neho hrdý ) a aj tak si myslím, že som vlastencom.
Včera som bol Nových Zámkoch. U nás sa tomuto regiónu zvykne hovoriť „ Na Maďaroch.“ Zrazu som na ceste pred nami uvidel malý fiat s novozámockým evidenčným číslom. Žilinčan by povedal: „Maďar !“ Ten „Maďar “ mal v aute po celej šírke zadného skla pekne natiahnutý šál so štátnym znakom Slovenskej republiky a pod tabuľkou s evidenčným číslom v samostatnej tabuľke ďalší štátny znak Slovenskej republiky. Myslím, že ten „Maďar “ bol vlastencom.
Myslím že ten zákon na podporu vlastenectva je viac proti vlastenectvu ako „Maďar“ na fiatke, či deti s načarbaným štátnym znakom na lícach pri povzbudzovaní slovenských športovcov....
Budem parafrázovať Exupéryho : Byť vlastnecom možno iba srdcom, to podstatné je očiam neviditeľné.
