Čo tak trocha vďačnosti ?

Písmo: A- | A+

V sobotu som sa  vybral na Pustý hrad nad Zvolenom. Vyvetrať hlavu pred rokom 2021, ktorý bude určite iný ako šialený rok 2020. Či bude rovnako, viac alebo menej šialený ukáže čas. Tá sobota mi ale potvrdila pocity ....

Obrázok blogu

 Keby mi niekto na začiatku roka 2020 povedal, čo všetko budem robiť v roku 2020 (rúško a podobne) vysmial by som ho.

 Ale späť k sobote. Počasie ideálne, niečo pod nulou a bez hrozby tekutých zrážok. Tento rok som začal tam, kde som minulý nesplnil. Vlani som si totiž sľúbil, že aspoň každý druhý mesiac vybehnem či vyšliapem na Pustý hrad. Nestalo sa. Bohužiaľ.

 Tento rok teda to beriem zostra. Bez prehnaných očakávaní, a s vedomím, že s hmotnosťou ľahko atakujúcou 98 kg hranicu treba niečo robiť. Aj jaj. Od poslednej návštevy kúpeľov v Bardejove 22.10.2020, kde mimochodom dodnes pre pandémiu spočíva môj bicykel, som prihodil cca 5 kg. Stáva sa. Načim ale niečo zmeniť. Po kľudnom úvode, s odhodlaním tento rok niečo zmeniť teda mením predpísanú trasu a skúšam dobyť Pusťák prvovýstupom. Nie sú to Himaláje a Everest, ale po predchádzajúcom období plnom rezňov, šalátov, pivka či sladkostí mi to tak pripadá. Brodím sa snehom a snažím sa chytať konárikov a pahýľov, čo sa postupne vynárajú zo zeme a neskôr snehu. Keby som teraz stretol medveďa tak neviem, kto koho teraz dychčaním vyplaší viac. Pozitívom je, že som si pri výstupe prevetral pľúca a zdokonalil orientáciu. Občas som si musel dávať pozor, aby ma ľahký ruksak neprevážil a nevrátil späť do bodu nula. Počas výstupu som pochopil tvrdenie, že topiaci aj slamky chytá s dodatkom, že aj brodiaci. A s pripomienkou že nie každá slamka (či halúzka) je pevná a udrží ťa. (Inovovaný Murphyho zákon : "Čo sa môže utrhnúť, utrhne sa." Stalo sa.) Po asi polhodinovom plahočením trasou prvovýstupu na Pustý hrad, s kropajami potu (všade) a pocitom ako mal Psotka v Himalájach sa dostávam k Dolnému hradu. 

 Napriek tomu všetkému, pomaly sa štverajúc k vrcholu Pustého hradu som si uvedomoval svoje šťastie. Mám to šťastie, že v čase stupňujúceho sa útoku covidu na naše zdravie a životy, mám možnosť voľne dýchať z plných pľúc, voľne sa nadýchnuť čerstvého vzduchu, byť zdravý a tešiť sa zo zdravia svojich blízkych. Pristihnem sa dokonca pri myšlienke, že keby som si mal predstaviť ten najšťastnejší život, aký by som chce žiť neodlišoval by sa veľmi od môjho súčasného. Asi tak. 

 Po dosiahnutí hradieb Dolného hradu som sa viac menej z nohy na nohu sunul k Hornému hradu vo viere, že tam bude konečne súvislá vrstva snehu. Bola. Pustý hrad pokrytý súvislou vrstvou bieleho nedotknutého snehu so svojou chladnou krásou. Pozerám po okolí kochajúc sa bielym chladom si znova uvedomujem, že mi nič nechýba. Pozerajúc na kopce tu a tam pokryté snehom a priľahlé doliny si uvedomujem, že sa nemám na čo sa sťažovať.

 Pokiaľ sa môžeme kochať takýmito výhľadmi, pokiaľ máme okolo sebe zdravých svojich blízkych, máme čo jesť a kde spať nesťažujme sa a buďme vďační. 

 Je pravdou, že svet je plný hrozných vecí a hrozných ľudí. Rovnako ľudí nevďačných, zákerných, zbabelých či pomstychtivých. Ale to negatívne nechajme im. 

 Ja v prvom rade pociťujem pocit vďačnosti. 

 Som rád, že mám kde bývať, čo jesť a som zdravý rovnako ako moja rodina. 

 Som rád, že sa môžem voľne nadýchnuť.

 Som rád, že sa mám o koho oprieť.

 Som rád, že mám byť za čo vďačný.

 Ďakujem.

Skryť Zatvoriť reklamu