Nedávno (priznávam po dlhej dobe ) som bol na svätej omši v kostole. Počas bohoslužby ma zarazili niektoré skutočnosti, ktoré na mňa pôsobili priam rušivo. Obec kde bola omša je na území obývanom obyvateľmi maďarskej aj slovenskej národnosti. Po príchode z prejavu farára som hneď spoznal, že je maďarskej národnosti a slovenčina mu robí problém. Negatívnym zážitkom pre mňa však bola jeho kázeň vedená v slovenčine. Ako laik chápem kázeň ako posolstvo, ktoré kňaz ako autorita odovzdáva svojim veriacim a väčšinou sa tematicky alebo prebiehajúcimi udalosti venuje nejakému problému roidny, morálky či spoločnosti. To čo som si však vypočul pri uvedenej omši nemožno nazvať posolstvom. Z hlasu, intonácie a celkvého prejava kňaza bolo cítiť, že mu slová, ktoré prednášal nevychádzajú zo srdca. Dokonca som mal niekdy pocit, že im nerozumie. Jeho vyjadrenia boli všeobecné a obsahovali jednoduché výrazy,ktoré neustále opakoval. Boli to výrazy, ktoré sa deti učia v základnej škole.Mal som pocit, že pán farár skutočne slovám, ktoré mal napísané na papieri zjavne nerozumie. Myslím, že táto kázeň bola utrpením pre kňaza a nebola žiadnym obohatením pre veriacich. Príprava na kázeň by mala stáť za trochu námahy pre kňaza, ktorý chce svoje ovečky duševne obohatiť.
Ďalšou vecou, ktorá ma zarazila bolo vyjadrenie o nasledujúcej svätej omši,ktorá sa mala konať o niekoľko dní. Zarazil ma hlavne dodatok kňaza, keď vyhlásil, že táto omša je pre každého kresťana povinná. Dovtedy som bol v tom, že veriaci sa môže slobodne rozhodnúť aký cirkevný obrad obohatí svojou prítomnosťou. Je pre mňa (ako laika ) nepochopiteľné, že si cirkev uzurpovala právo určovať veriacim, ktorá svätá omša je pre nich povinná. Kňaz je predsa len sprostredkovateľom medzi veriacim človekom a bohom. Nemôže sa veriaci vo svojom súkromí zhovárať s bohom a zblížiť sa s ním viac ako trebárs na svätej omši ? Je správny kresťanom ten, kto sedí každú nedeľu v lavici v prvom rade na svätej omši v kostole, alebo ten, kto sa v živote riadi desatorom ?
Skutočným kresťanom nie je ten, čo chodí do kostola a sadne si do prvej lavice, aby ho každý videl. ( V tomto smere je mi ľúto mnohých plitikov s komunistikcou minulosťou, keď ich vidím ako trpia v kostoloch počas omše v prvých radoch, lebo sa to patrí kostolov, aj keď asi ani oni neveria, že sú veriacimi ).
Nie je dobrým kresťanom ten čo chodí každú nedeľu na sväté prijímanie a v skutočnosti je mu celé desatoro ukradnuté. Pravým kresťanom je ten, kto má dobro a vieru v boha vo svojom srdci. Pravý kresťan je ten, kto berie dodržiavanie desatora ako samozrejmosť nie len preto, lebo je tak dané v Písme ale preto že to cíti svojim srdcom. Jednoducho to dobro človek v sebe musí mať.
Napriek tomu, že nie som veriacim tak ako ho prezentuje cirkev, verím v dobro. Ale skutočnú vieru vidím tam, kde sa obyčajný človek dokážu aj osamote zhovárať s bohom doma, alebo pri kríži vedľa cesty. Viera je tam, kde človek pri nej nájde pokoj v duši.
P.S.: NA tej omši v kostole som nebol z dôvodu, aby som sa modlil k bohu. Bol som vzdať úctu človeku, ktorý má otvorené srdce.
