Boja sa.
Do myslí, predpokladám väčšiny voličov na Slovensku, špeciálne v profesiách mediálne exponovaných, prípadne tých, ktoré sú akýmkoľvek spôsobom naviazané na štátnu byrokraciu sa vkradol strach. Nenápadne, pomaly ale o to silnejšie zapúšťa v spoločnosti korene. Nie je to strach agresívny a hlučný. Je to strach tichý, plazivý, ktorého príchod a nebezpečnosť si mnohí vlastne ani nevšimli. O to viac je tento strach nebezpečnejším.
Čoraz častejšie od ľudí s rozumnou vecnou argumentáciou problému na otázku prečo s touto argumentáciou neosloví kompetentných počujem jednoznačnú odpoveď "Vieš čo ? Bojím sa.".
Priznávam sa, že viem a čiastočne aj chápem. Väčšina ľudí má svoje rodiny a stačí im chlieb. Ideály, na ktorých sú založené ich profesie sú druhoradé.
Je smutné, že mnoho ľudí je vo svojom zamestnaní len a len preto, aby dali chlieb svojej rodine. Mnoho z nich sa ani nezamýšľa, či má ich práca zmysel a či je efekt adekvátny vynaloženému úsilu. Napriek tomu, že mali na začiatku elán a množstvo nápadov na zlepšenie systému, tento ich pohltil a vyžaduje od nich len byrokratickú prácu, ktorej efektívnosť neskúma. Nech len byrokratizujú. Komu a v čom to pomáha nikoho v spoločnosti nezaujíma. A ľudia rezignovali v štýle : Drž hubu a krok, Čo Ťa nepáli nehas alebo jednoducho nevytŕčaj z radu. Zistili, že kariera sa nerobí rozumným názorom, ale ..... ( doplňte si podľa vlastnej fantázie )
A tak ľudia rezignovali na ideály a spravodlivosť. Zatvárajú sa do svojich ochranných ulít, aby si ubránili aspoň tých pár istôt čo majú ( rodinu a zdravie ), a o veci verejné sa skutočne v dobrom úmysle zaujíma len pár nadšencov. Môžeme ich kľudne nazvať šialencami.
Ľudia nezískali istoty. Ponárajú sa čoraz viac do množstva neistôt. Čo bude s prácou ? Rodinou ? A v tomto prostredí sa cíti ako ryba vo vode Strach, ktorý niekomu vyhovuje.
Strach, ktorý nám bráni biť sa o svoje práva voči zamestnávateľovi, lebo tento má ( a v niektorých povolaniach mnohé ) možnosti ako zamestnanca umlčať.
Strach, ktorý bráni ľuďom zdvihnúť hlavu voči arogancii v samospráve, keď vidia, že úspech ľudí, čo takto hlavu zdvihli je minimálny.
Strach, ktorý bráni oznamovať korupciu a neprávosť orgánom činným v trestnom konaní, a velí tváriť sa, že nič nevidíme, aby sme náhodou za podnet neboli obvinenými my za ohováranie zlodeja.
Strach, ktorý nám bráni ísť do súdnych sporov, lebo nevieme na čom alebo kom je závislý nezávislý sudca.
Strach, ktorý ambicióznych tlačí k zemí a núti ich splynúť s davom.
Je pravdou, že spoločnosť sa mení. Už nie sme ovce, ktoré sklonia hlavu nad pašou a kľudne sa, bez záujmu o okolie, pasú.
Už sme ovcami, ktoré síce rozmýšľajú, ale majú strach tú hlavu zdvihnúť.
Dúfam, že neprídu časy, keď o tom, čo je krásne nebudeme rozhodovať my, ale .....
