Je zasnežený február. Ráno o siedmej, po zapnutí samovaru a vypočutí každodennej štátnej hymny na rozhlasovej stanici Hviezda východu rozmýšľam, čo ma dnes čaká. Aj keď je mrazivé ráno, v srdci mám hrejivý pocit z toho, že dnešný deň bude dňom, ktorý prinesie udalosť, na ktorú budem hrdý až do smrti. Dnes je ten deň. Moja dcéra sa stane vlastencom a do rúk predsedu Miestneho národného výboru zloží sľub vernosti. Vyžehlím jej uniformu, previažem šatku, aby pekne vyzerala, keď bude recitovať básničku o našich budovateľoch. Dnes jej základnú školu, pri príležitosti skladania sľubu vernosti, navštívi aj predseda okresného výboru našej strany. Dnes je už len jedna, nie ako prednedávnom, keď bolo tých strán a darmožráčov v nich ako maku. Našťastie, veď ako by k tomu prišli ťažko pracujúci robotníci v našich sociálnych a strategických podnikoch (iné už takmer nemáme). Ich ťažká práca určite neuživí toľko strán. Stačí jedna a poriadna.
Okrem toho dnes sa konečne aj ja vyrovnám susedovi Janovi Krátkove. Konečne aj našu fabriku privatizér s vedením úspešne vytuneloval a konečne sa vďaka výjazdovému zasadnutiu vlády v našej dedine môže stať strategickým podnikom. Konečne budem mať aj ja stabilné zamestnanie, budem mať istotu. Našou výhodou bude, že ak nebude produkcia a zisk tak budú dotácie ( čo sme mi horší ako nejaké privatizované bane ?). Aspoň vláda bude dotovať seba a nie nejakého privatizéra. A prinajhoršom sa náš strategický podnik zmení na sociálny, hlavne že bude štátny.
Dumám si tu nad krajším zajtrajškom a ani som si nevšimol, že chladnička je prázdna. Ešte šťastie, že každú chvíľu zazvoní moja manželka po návrate z nočnej. Dúfam, že jej kamarátka Gitka v samoobsluhe na rohu odložila tie výberové sardinky z Venezuely a stoličnú z Bieloruska.
Kde len toľko trčí, už tu dávno mala byť.
Cŕŕŕŕŕrŕŕŕŕŕŕŕŕrŕŕŕn !!!!!!!!!!!!
Zvonec.
Prasknem rukou po budíku.
Fuj ! To bol sen.
P.S. : Čo sa nám donedávna ani neprisnilo, je dnes realitou....
