Keď vidím ľudí bez domova, premrznutých od zimy, vyhladovaných a jediným riešením je kúpiť si lacné víno, no a hneď na to luxusné autá. Pár vyvolených nevie čo od dobroty, a iní, čo chodia do práce každý deň, teda pokiaľ ju majú, nevedia či im to s peniazmi vyjde do výplaty.
Toto nie je sociálna krajina ani náhodou. Ľudia to prijali, ako realitu ako štandard, tak akože, to tak proste je. A že sa s tým nedá nič urobiť. Úsmevy politikov, reči o istotách, práci, hospodárskom raste, vrúcne úsmevy v štýle my sme tí dobrí, apelovať na city, že treba vydržať, že to bude lepšie, že inak sa nedá, že my to robíme pre vás.
Že treba byť jednotní, nevyčnievať z davu, že tak sa žije ľahšie. Že sa treba prispôsobiť, prijať to ako realitu.
Ale ja nechcem.
Tomáš
