Žiť a pracovať v zahraničí nie je zo začiatku jednoduché. Nikto tam na vás s otvorenou náručou nečaká. Aj keď máte vysokoškolský diplom a strašne moc chcete svoj potenciál a vedomosti rozvíjať, len vo vašej vlastnej krajine vám to nie je umožnené, tak prehadzujete v zahraničí v skladoch tovar z palety na paletu. Robil som to sedem rokov. Ale ak natrafíte na dobrú prácu a dobrých ľudí, tak sa to dá zvládnuť. Vracal som sa sem a odchádzal, pretože prácu som si tu v odbore nenašiel.
Najprv je ťažké sa s tým vyrovnať, no potom, ak nechcete s kolegami len po práci sedieť pri pive a nadávať, ako je všetko zlé, tak otvoríte oči a začnete pozorovať krajinu okolo seba, domácich ľudí, televíziu, noviny, ako funguje systém, cestujete a učíte sa nové veci. Začnete sa s domácimi rozprávať o ich životoch, radostiach, starostiach. A taktiež o politike a spoločnosti.
A začnete porovnávať.
Každá krajina má svoje problémy. Len v tej našej ich je neskutočne veľa. Kam sa človek pozrie, samý problém a žiadna vízia do budúcnosti. To nie je môj subjektívny názor. Na to sú európske a svetové štatistiky, ktoré nás nemilosrdne posielajú na najhoršie miesta v korupcii, klientelizme, v možnostiach podnikania, uplatnenia absolventov, nezamestnanosti. A tam by určite vyspelá európska krajina nemala patriť.
Koho je to chyba?
Nás všetkých.
Pretože si volíme zas a znova politikov, ktorí sa sami stavajú na piedestál moci a vnucujú nám pocit, že oni to tu vyriešia, lebo oni sú tí správni, tí pripravení, tí dobrí, tí verní, tí demokratickí, tí sociálne cítiaci. Tí NENAHRADITEĽNÍ. Ale je to naozaj tak?
Mali by sme začať rozlišovať slová a činy. Oni sú tu pre nás, nie my pre nich.
