--------
Deň svätého Patrika, 17. marec, je sviatok na počesť patróna Írska a poznajú ho i tí, čo túto krajinu nikdy nenavštívili. Veď koľkokrát sme slávny sprievod videli vo filmoch? Spomeniem len Utečenca, kde sa Harrison Ford stratí svojim prenasledovateľom práve v mori zelene...
Masívne sa oslavuje nielen v Írsku, ale aj v USA, Argentíne, Austrálii, na Novom Zélande a vlastne všade, kde žije mnoho ľudí írskeho pôvodu. Ja som ho zažila v Londýne. Koná sa každý rok v nedeľu najbližšiu 17. marcu a stojí za návštevu.
Vyhnal hadov:
Kto bol vlastne svätý Patrik? O jeho živote sa nezachovalo veľa informácií, takže príbehy, v ktorých vraj účinkoval, boli časom viac či menej prikrášlené. Isté je, že pôvodne žil vo Walese, no keď statok jeho otca prepadli britskí piráti, bol zajatý a predaný do otroctva v Írsku. Naučil sa jazyk, spoznal kultúru a stal sa veriacim. Jednej noci sa mu prisnilo, že mu boh pomohol utiecť, povedal, že ho na pobreží bude čakať loď.
A tak sa aj stalo. Potom strávil niekoľko rokov v kláštore vo Francúzsku a napokon sa rozhodol vrátiť do Írska a šíriť kresťanstvo. Putoval mestami i dedinami, pokrstil tisícky ľudí, založil školy a asi tristo kostolov. Na vysvetlenie konceptu svätej trojice (Otec, Syn a Duch svätý) používal trojlístok – skladá sa predsa z troch rovnakých, ale oddelených častí a tie by samé osebe neboli nič, musia existovať spolu. Neveriaci ľud ľahšie pochopil metaforu a kňazi začali nosiť trojlístky na bohoslužby.
Slávnym sa však Patrik stal najmä vďaka legende, že vyhnal z krajiny všetky hady. Je pravda, že v Írsku dnes nežijú žiadne, no pravdepodobne nikdy ani nežili, keďže ostrov bol od kontinentu oddelený už v dobe ľadovej. Možno ide o symbolické vyjadrenie faktu, že zo zeme vymýtil pohanstvo...
Katolícka cirkev vyhlásila deň jeho smrti, 17. marec, za sviatok. Pôvodne bol iba náboženský, no v súčasnosti je i sviatkom írskej kultúry v celom svete. Ľudia sa k svätému Patrikovi modlia, aby od nich odvrátil zlo, je však i patrónom kaderníkov, kováčov, baníkov a debnárov.
Mnohé miesta, na ktorých podľa legendy pobudol, sa stali pútnickými. Ako hora Croagh Patrick, na ktorej vykonal pôst – každý rok ju na jeho pamiatku zdolajú tisíce veriacich.
Ako utopiť trojlístok:
V minulosti bol deň svätého Patrika príležitosťou na rodinné stretnutia, spoločný obed, návštevu kostola a rozjímanie pri krbe. Až do konca sedemdesiatych rokov zákon nepovoľoval otvorenie žiadnej krčmy.
Dnes sú oslavy o dosť bujarejšie. Hoci ide o obdobie postenia sa, 17. marca je povolené prerušiť ho. Od jedenásteho storočia sa na počesť svätca jedáva mäso, čo vzniklo z nesprávnej interpretácie legendy. Kňaz si totiž počas pôstu pre istotu odložil bokom kus pečenej bravčoviny. No keď ju konečne vybral z úkrytu, bola nepoužiteľná. Rozhodol sa teda stať vegetariánom a požiadal boha o znamenie. Zjavil sa mu anjel a kázal mu hodiť mäso do najbližšieho potoka. Len čo padlo do vody, zmenilo sa na rybu. A tak sa stalo, že odvtedy v Írsku pečené bravčové nazývajú rybou... a keďže tá je počas pôstu povolená, jedáva sa i ,,ryba svätého Patrika“...
Veľmi obľúbená a dodržiavaná je tradícia ,,utopenia trojlístka”. Po omši sa muži stretnú v krčme vyprázdniť pota Pádraig, Patrikov pohár, naplnený alkoholom a mnohí obetavo vyprázdňujú až do záverečnej. Do posledného sa položí štvorlístok, zaleje whisky a prehodí pre šťastie cez ľavé plece.
Zelená rieka, zelený pes:
Najvýraznejšou demonštráciou írskej identity je sprievod. Začali s ním v Amerike už v roku 1824, postupne sa rozšíril po svete a v roku 1975 sa prvýkrát konal v Írsku. Zúčastňujú sa ho rôzne spolky, kraje, kapely, športové kluby a tanečné školy, nemôžu chýbať typickí škriatkovia leprechauni a víly.
Prevláda zelená farba,, ktorá je symbolom Írska a svätého Patrika... hoci jeho farbou bola v skutočnosti modrá, zobrazujú ho v modrom šate. Zelená bola krajine prisúdená až neskôr, pravdepodobne kvôli sviežej farbe prírody.
Účastníci i diváci sú teda v zelenom, každý sa snaží byť čo najoriginálnejší. Niekto si štvorlístok pripne na klopu, iný si ho namaľuje na tvár. Videla som zafarbené brady, vlasy i psa. V niektorých mestách sa dokonca do riek leje farba. Začalo to omylom v roku 1962 v Chicagu, keď pracovníci kontroly životného prostredia odfarbili vodu, aby zistili, odkiaľ je vypúšťaný nelegálny odpad. Použili rastlinné farbivo a výsledok sa tak zapáčil, že odvtedy sa rozhodli rieku meniť na zelenú každého 17. marca.
Na zeleno bývajú v tento deň nasvietené i mnohé svetoznáme pamiatky, takto posielajú Írom pozdrav egyptské pyramídy, newyorský Empire State Building i šikmá veža v Pise.
Aj ja som si zakúpila aspoň klobúk s ďatelinovým lístkom.
Húsenica z Jurského parku:
V Londýne sa sprievod začal o dvanástej, prešiel dva a pol kilometrovou trasou, až z Piccadilly Circus zišiel dole na Trafalgarské námestie. A bolo na čo pozerať. Na čele kráčal sám svätý Patrik v mechanickej podobe, ako štvormetrová bábka. Nasledovali zástupcovia všetkých 32 írskych regiónov, hrdo nesúc zástavy s názvom toho svojho. Kapely, gajdoši v sukniach, mládež, trsajúca v otvorených kamiónoch, pomaly sa šinúcich ulicami. Veselí leprechauni, ktorí nosia šťastie a pomôžu vám nájsť poklad, svoju kopu zlatých dukátov si niesli na buldozéri. Pár postavičiek v obtiahnutých trikotoch, ktoré nik nevedel zaradiť, ale bavili sa úžasne, mávali publiku a ochotne mu pózovali. Najviac sa mi páčila gigantická nafukovacia húsenica, ktorá kráčala mestom ako obluda z Jurského parku.
No a tanečníci, to je kapitola sama o sebe. Maličkí i dospelí, len si tak kráčali v dave a zrazu hop, hop, vyskočili až do neba a predviedli pár figúr z toho ich svetoznámeho tanca, podobného stepu. Atmosféru umocňovala tradičná írska hudba, viete, taká tá veselá, skackavá. V sprievode boli i hostia z Južnej Ameriky, dievčatá s nedlhými, nechudými nohami v minisukienkach a muži v strašidelných maskách.
Keď som si bola sviatok pozrieť prvýkrát, bez problémov som sa dostala na Trafalgarské námestie, poobdivovala fontány so zelenou vodou a užila si program – lekcie írskeho tanca, vystúpenia speváckych zborov a muzikantov. No druhýkrát bolo nádherné počasie, všade kvitnúce stromy a narcisy, tuším všetci obyvatelia Londýna sa vybrali najprv na prechádzku do parku a potom sem. Na námestie sa vôbec nedalo dostať, nastala šialená zápcha, telo na telo. Ešte šťastie; že Angličania sú takí zdvorilí. Normálne cez mikrofón poprosili prichádzajúcich, aby uvoľnili miesto odchádzajúcim, inak nemôžu vpustiť ďalších - a ľudia sa hneď vzorne rozostúpili. A tí, čo sa nechceli tlačiť, si pokojne posadali a políhali na priľahlé chodníky...
Kedy je Ír opitý?
Íri vedia oslavovať, a tak sa sprievodom deň nekončí. V meste sa konali ďalšie akcie, výstavy írskeho umenia, premietanie filmov, recitovanie poézie i bezplatné pešie prehliadky, kde bolo možné dozvedieť sa viac o histórii Írska a jej prepojení s Londýnom.
Bary, puby a reštaurácie zdobili záplavy štvorlístkov. Ponúkali špeciálne menu a ešte špeciálnejšie ceny za pintu piva Guinness, ktorého sa vraj vypije desaťkrát viac než inokedy. Podávali aj tradičné zelené pivo, zafarbené prímesou byliniek ako žihľava, mäta či kanabis, zelené pečivo a zelené jedlá.
Íri radi pijú a radi si z tejto svojej neresti aj strieľajú. Majú množstvo vtipných prísloví a prípitkov, nie všetky sú preložiteľné, no tu je aspoň pár:
Je lepšie míňať peniaze akoby nebolo zajtrajška, než míňať dnes akoby zajtra nemali byť peniaze.
Ír nie je opitý, kým sa udrží na steble trávy, aby nespadol zo Zeme.
Na pití je dobré, že sa končí smädom.
Bodaj si zomrel v posteli ako 95- ročný, zastrelený žiarlivým manželom!
Bodaj si sa zapáčil nášmu pánovi... ale nie príliš skoro!
Želám ti život dlhý a šťastný. Smrť rýchlu a ľahkú. Dievča krásne a čestné. Pivo studené – a ešte jedno!
