Asi žiadne mesto na svete nemá takú skvelú polohu ako Rio de Janeiro. Jeho jadro sa rozkladá medzi obrovskými vrchmi, porastenými bujnou tropickou vegetáciou, no vďaka členitému pobrežiu je takmer zo všetkých strán obsypané plážami. Nik to na ne nemá ďaleko, a tak sa stali centrom spoločenského života, sú pre obyvateľov Ria to isté čo kaviareň pre Parížanov. Stretávajú sa na nej priatelia i rodiny. Čítajú, opaľujú sa, uzatvárajú obchody, flirtujú, ale najmä priam fanaticky športujú.
Ich cieľom je dokonalé telo, či už sa k nemu dopracujú vlastným úsilím alebo s pomocou plastického chirurga. Ženy ho potom predvádzajú v modeli zvanom ,,dentálna niť'', ktorý zakrýva naozaj minimum. Čítala som dokonca, že celé plavky na pláži v Riu znamenajú spoločenské znemožnenie, nenosia ich ani len starenky. Bikiny sú absolútnou nutnosťou, čím menšie, tým lepšie. Pod vplyvom týchto rád som sa k moru vybrala s miernymi obavami, i keď som mala na sebe dva kúsky podľa poslednej módy. Na môj údiv som však nevidela ani jednu ženu, čo by mala hore šestky a dole zadok ako štajerská kobyla. Mnohé mali celulitídu, boli tučné, nepekné a niektoré boli ,,hore bez'', aj keď mali podprsenky. Tie aerodynamické silikónové krásavice sa možno koncentrujú iba v školách samby. Bez akýchkoľvek komplexov som si rozložila uterák a zapadla do davu.
Hyperbomba a Gigabomba: Z posadnutosti telom žijú aj miestne ovocné bary, ktoré nájdete na každom rohu. Je to vlastne pult, otvorený do ulice a za ním je povykladané všetko možné exotické, väčšinou nám neznáme ovocie, z ktorého robia džúsy. Letia najmä vitamínové kokteily s názvami ako Superbomba, Hyperbomba a Gigabomba. Niektoré obsahujú aj 25 ingrediencií, spomeniem len pšeničné klíčky, travinu žitniak, materskú kašičku, liečivé bylinky z Amazonského pralesa, bobule camu-camu a jabotikaby, semená cupuacu a sezamu, pivné kvasnice, ženšen a samozrejme, ovocie. Okrem toho známeho acerolu (kráľovnú vitamínu C), acai (obsahuje 33-krát viac antioxidantov než hrozno a jeho výskum ešte nie je ukončený), anonu šupinatú (vyzerá ako zelený granát) či kešu (my ho poznáme len ako orech, no plod obličkovca v skutočnosti pripomína červenkastý dáždnik, rúčka ktorého ukrýva chutnú ,,fazuľku''). A ak chcete, na záver pridajú ešte aj mlieko s optimistickým názvom Dlhý život.
Kokteily pôsobia ako afrodiziakum, znižujú cholesterol, zlepšujú spánok, okysličujú bunky, hydratujú pokožku, sú účinné proti chudokrvnosti a zlému dychu, atď., skrátka, okrem toho, že v momente vyzdraviete zo všetkých neduhov, narovnajú sa vám tuším ešte aj puky na nohaviciach.
Hanba u klenotníka: Je len otázkou času, kedy si v hoteli nájdete pozvánku od svetoznámej firmy H. Stern. Za jej úspechom stojí nemecký emigrant, ktorý sa počas druhej svetovej vojny usadil v Brazílii a začal spracúvať drahé kamene, ktoré sa dovtedy vyvážali. Jeho šperky dnes nosia všetky hollywoodske hviezdy, no súčasťou marketingu sú aj prehliadky pre turistov.
Dohodli sme si hodinu a prišiel pre mňa taxík ako pre kráľovnú. Prešla som sa dielňami, potom sa ma ujala hosteska. Ponúkla mi kávu a začala predo mňa predkladať škatule s prsteňmi, dúfajúc, že si nejaký ten diamantík kúpim. Naznačila som jej, že určite nie dnes, veď som v Riu len druhý deň, no nebola otravná, presne vedela, kde to ešte bolo zaujímavé a kde už nie. Nasledovali miestnosti s náhrdelníkmi, náramkami i novou kolekciou a hoci všetko bolo nádherné, nič akosi nezodpovedalo môjmu vkusu. Aj keby som si veľmi chcela niečo kúpiť, nedalo sa. Nie že by som na to mala, ale otázka platby ani neprišla na pretras. Celá spotená som sa poďakovala milej hosteske a zahanbene opustila priestory. Darmo u Sterna nakupujú hollywoodske herečky, ja som si nevybrala.
Figa borová: Slávny klenotník by sa asi nepotešil, keby sa dozvedel, že som si potom kúpila strieborný náhrdelník na obyčajnom hippie trhu na Ipaneme. Koná sa každú nedeľu a nájdete na ňom kožené výrobky, obrazy, tričká v národných farbách, ale aj cédečká.
Mimochodom, Brazílčania nepočúvajú len sambu a bossa novu, sú veľmi romantickí a ich najobľúbenejším spevákom je už päťdesiat rokov Roberto Carlos, zvaný O Rei – Kráľ. Dobyl celú Južnú Ameriku, no populárny je aj v krajinách južnej Európy. Pri jeho nežných piesňach sa zamilovalo mnoho Brazílčanov a každý jeho koncert je obrovskou udalosťou. Ak sa vám marí, že Roberto Carlos bol aj futbalista, nemýlite sa, ten totiž dostal meno práve po obľúbencovi svojich rodičov.
Najviac ma pobavilo, že sa tu predáva i stará známa ,,figa borová'', taká tá zaťatá päsť s palcom medzi prstami. Je totiž obľúbeným amuletom, chráni pred urieknutím a priťahuje pozitívnu energiu.
Fujara na schodoch: Do Santa Teresy, pitoresknej štvrte umelcov, jazdí otvorená električka bondíňo a je to zážitok. Sedeli sme na drevených laviciach po piatich, no mnohí sa na ňu navešali i zvonku. Vyzerali sme ako indický vlak. Stúpajúc po kľukatých cestách zvonili sme na všetko, aby nám uhlo z cesty a visiacich pribúdalo na každej zákrute. V jednej chvíli sa zdalo, že sa bondíňo pokazilo, no napokon ho opravili. Vždy keď sa pohlo zo zástavky, deti vzadu vyvolávali falošné poplachy, že ešte niekto dobieha, takže sme zase brzdili a dospelí sa rozčuľovali. Kým sme došli hore, boli sme ovešaní ako vianočný stromček a spotení ako po troch aspirínoch.
V Santa Terese výstredný čilský umelec Jorge Selaron postupne vybudoval originálne schody Escadaria Selaron a tie ho preslávili na celom svete. Schodisko je 125 metrov vysoké, obložené kachličkami z rôznych štátov. Chalan, ktorý na nich pracoval, sa ma spýtal, skade som a bez zaváhania dlhým poriskom metly zaťukal na múr. Neveriacky som hľadela na baču s fujarou a nápis Slovakia.
Selaron priamo tu aj zomrel v roku 2013, podľa polície šlo pravdepodobne o samovraždu...
Ako sa fandí: Vynechať v Riu futbal na Maracane by bolo hriechom. Akcia sa začína už poobede, keď sa fanúšikovia zhromaždia okolo svätostánku, bubnujú, tancujú a tešia sa. Samotný zápas je už len záverečnou bodkou. Hralo Fluminense Rio de Janeiro proti Corinthians Sao Paulo a bol to 90-minútový útok. Skoro som si hlavu odkrútila, ako mi lietala sprava doľava a nazad. Neubehlo ani päť minút a Corinthians viedli a o chvíľu strelili ďalší gól. Ak by to pokračovalo týmto tempom, skončilo by to zrejme 50:0. Po prestávke sa ale zobudili aj hráči Fluminense, hneď tam trcli jeden a o chvíľu druhý, načo sa tempo zápasu ešte zrýchlilo.
Bavili sme sa aj my, diváci. Povzbudzovali sme, bubnovali odušu, posielali pozitívnu energiu pred rohovými kopmi (to sa vystrú ruky a máva sa prstami). Najvernejší zhora spustili obrovskú zástavu, ktorá zakryla pol hľadiska. Maličká baba vedľa mňa revala akoby sa rozhodla, že ma pripraví o ušné bubienky. Ktosi nám hodil dlhé čierne plastikové vrecia, tie sme nafúkli a mávali nimi. Ak tým človek v zlosti tresne iného fanúšika po hlave, aspoň sa mu nič nestane, je to len balón. A dokonca sa po ihrisku prebehol aj naháč a za ním polícia. Dostalo sa mi všetkého, bola som spokojná.
Veľká žranica: Je zvláštne, že národ, žijúci v trópoch, obľubuje ťažkú kuchyňu. Na pláži si možno vybrať z rôznych taštičiek plnených mäsom a bylinkami, no keď ma moji brazílski známi pozvali na večeru, tušila som, že je zle.
Igor objednal hranolčeky, ryžu, čiernu fazuľu, farofu (praženicu obalenú v maniokovej múke) a grilované mäso a naložil mi tri kusy ako pre vyhladnutého drevorubača. Pri pohľade na masu jedla, ktorá sa predo mnou týčila ako nedobytná pevnosť, som dúfala, že ma skláti milosrdný infarkt. Nevedela som si predstaviť, že do seba dostanem čo len polovicu.
Zjedla som kura a keď sa nik nepozeral, zvyšok som natlačila pod hranolčeky a uťapkala nožom. Čašníci sa asi nudili, lebo sa na nás s jasotom vrhli a neustále krúžili okolo s ražňami. Zakaždým vysvetlili, o aký lahodný kúsok ide a napriek mojim protestom Julia rozkázala, aby mi z každého odkrojili veľkú hrudu. Na papierovom obruse bol nákres kravy a pomenované jej časti, zdalo sa, že kvôli mne zarezali celé zviera a teraz za trest musím ochutnať zo všetkých. Potom som dvoch odmietla, no tretí sa tváril, že neprežije, ak mi nenaloží, tak som kývla a on mi odrezal plát ako lopúch. Ďalších čašníkov som nemilosrdne likvidovala, len ten s rybou bol neodbytný a štedro mi z nej nadelil. Hneď som ju zakopala do hranolčekov. Spomenúc si na deti z Kambodže, nakoniec som sa natlačila až po uši, ale i tak som mala výčitky, že toho na tanieri nechávam ako pre rotu. Ako dezert sme mali božskú marakujovú penu, no zaprisahala som sa, že brazílske pohostinstvo nabudúce odmietnem.
Cariocas, obyvatelia Ria, sú vždy dobre naladení, usmievaví a priateľskí. No keď raz autobus, v ktorom som sedela, takmer narazil, lebo iný vodič urobil nebezpečnú kľučku, náš šofér vyskočil spoza volantu a vytočil sa dopenista. Takže predsa len nie sú takí zrelaxovaní ako vyzerajú – aj oni sú len ľudia.
