Bordeaux je prístavným mestom na juhozápade Francúzska a pýši sa krásnym historickým centrom z osemnásteho storočia, no väčšine z nás sa pri jeho vyslovení vybaví skôr pohár vína s kvalitným červeným vínom.
Leteli sme najprv nad žltohnedou, akoby zablatenou riekou Garonne, potom nad samou zeleňou. Tu teda poľnohospodári naozaj makajú, obrobený je každý milimeter pôdy, dole sa striedali žltučké polia s obilím a slnkom zaliate vinice. Pomaly sme klesali, no po pristávacej dráhe ani stopy a všetko bolo stále také zelené, až som sa zľakla, že ideme pristať kdesi v kukurici.
Svoj vinohrad má dokonca i letisko a veľká fľaša tróni aj uprostred batožinového priestoru. Hneď vám je jasné, že tu ide najmä o víno.
Žraloky ako mačiatka: Bola som v Bordeaux len na predĺženom víkende, a tak ma aj berte. Nejdem sa rozpisovať o pamiatkach, no možno vás moje povrchné dojmy inšpirujú.
Ráno som sa cestou do centra zastavila v tržnici Marché des capucins. Ani som to neplánovala, no vône a farby ma vtiahli dnu. A pravdupovediac, v tržniciach sa o obyvateľoch regiónu dozviete možno viac ako v sprievodcoch. V tunajšom studenom mori žijú nielen mušle, krevety a ustrice, ale aj polmetrové chobotnice. Ryby placaté, ryby, čo sa na slnku jagali ako strieborné i ryby ako z hollywoodskeho hororu – hrozivo pôsobiaci morský čert s citrónom v papuli ležal bokom, akoby ho nik nechcel. Žraloky vystavovali skrútené do klbka ako mačiatka. A tie syry! Poďobkala som si z toho, čo ponúkali na ochutnanie a rozhodla sa pre zrelý ovčí, ktorý sa konzumuje s čerešňovým džemom. Vo vedľajšom stánku som prikúpila ešte čerstvulinkú bagetu a mala som obed ako v päťhviezdičkovej reštaurácii.
Neobišla som ani obchody s vínom. Ospevovaný rubínový mok zaistil mestu prosperitu, pestovatelia hrozna bohatli najmä v dvanástom storočí, keď mali monopol na predaj do Anglicka. Ale aj po objavení Ameriky – tunajší prístav sa nachádza neďaleko ústia do mora, takže tu mohli kotviť i zaoceánske parníky, prichádzajúce si pravidelne po stovky sudov. Dnes vinárska metropola produkuje okolo 700 miliónov fliaš ročne a vyváža do celého sveta, vysvetlila mi sympatická pani majiteľka jedného z obchodíkov. ,,Čo viac môžeme chcieť? Málokde je kvalita života taká vysoká ako tu, máme dobré jedlo, víno a blízko je i more,“ spokojne sa usmiala. A zdá sa mi, že mala pravdu, ľudia v Akvitánsku sú akísi iní než v Provensalsku – milí, usmievaví, ochotní. Príjemné mesto.
Zalezení do záhonov: Kamenný most ponad rieku je vďaka svojim sedemnástim oblúkom fotogenický najmä pri západe slnka, no keď som k nemu došla, všetci čumeli kamsi dole. V odporne kakaovej vode plávalo množstvo nutrií, niektoré pobehovali i po brehu, maličké ako potkany aj veľké ako pes. Ľudí sa nebáli, vôbec im neprekážalo, že na nich zhora blýskali blesky, zjavne boli zvyknuté na kŕmenie turistami. Vyvádzali vo vode akoby mali platiace obecenstvo alebo pokojne večerali, skrmovali halúzky a ohlodávali bagetu (pri pohľade na fotku sa ma potom ktosi zhrozene spýtal: ,,To obhrýza nohu?!“ Fakt to tak vyzeralo.)
Bordeaux nie sú len historické pamiatky, ale i nádherne upravené nábrežie s originálnymi lampami. Pod kovovými krytmi s ornamentmi sa nachádzajú farebné valce, ktoré sa cez deň na slnku iba jagajú, no za tmy sa menia na úchvatnú, romantickú dúhu...
Záhony sú plné rôznych kvetov, mnohé svojou výškou chránia pred neustále vanúcim vetrom, z ktorého som mala oči červené ako alkoholik. Všetko to je plne k dispozícii ľuďom, žiadny zákaz šliapať po trávniku, práve naopak – zalezení v záhonoch ľudia piknikujú, spia, bozkávajú sa a čítajú. V tých vysokých ich ani nevidno!
Na promenáde sa nachádza i Vodné zrkadlo – obdĺžnikový plytký bazénik, kam pomaly napúšťajú vodu, fŕkajú ju takú rozptýlenú, že keď zaduje vietor, zdvihne sa ako jemnulinká hmla a ľuďom z nej trčia iba hlavy. Postupne zľahka nateká, až sa v nej začnú odrážať oblaky. Vody je na tri centimetre, akurát na príjemnú prechádzku. Dospelí sa vyzujú, korzujú v bazéniku, deti šalejú, ujúkajú, špliechajú a váľajú sa po zemi, rochnia sa v tom ako tulene. Potom vodu vypustia a celé divadlo sa opakuje. Je to lepšie ako televízia, vydržala by som sa pozerať hodiny.
Koláč v karamelovom kabátiku: Ulica Foussart sa večer mení na jednu veľkú jedálenskú zónu, podniky povynášali stoly von a každý ponúkal niečo iné. Ale vždy šlo o porcie ako pre drevorubačov. Dala som si šalát s morskými potvorami a keď som dojedla, fučala som ako lokomotíva. Mimochodom, hádajte, čím sú ozdobené tunajšie reštaurácie? V kvetináčoch sa zelenil vinič a jeho listami boli omotané i vývesné tabule...
Bordeaux je prezývané „mestom umenia a histórie“ a naozaj je čo pozerať. Katedrálu svätého André vysvätil v roku 1096 sám pápež Urban II. V tom čase musela byť mocným, dôležitým centrom miestneho života, preto ma mierne zaskočilo, že teraz sa pri nej konal rockový koncert. Predstavte si mohutnú historickú budovu, pri ktorej to tvrdo rozpeckovali divokí rockeri! Pápež sa asi v hrobe obracal! No páčilo sa mi to, už dávnejšie som si všimla, že vo Francúzsku pamiatky nie sú len ozdobou, ale neustále využívanou súčasťou každodenného života.
Ruch na Vodnom zrkadle neutíchol ani večer, v horúci podvečer bolo príjemné osviežiť sa prechádzkou v jeho vodách. A na záver som si dala miestnu špecialitu – koláčik cannelé. Je to minibábovička od veľkosti náprstku po muffin. Pod chrumkavým, skaramelizovaným kabátikom sa ukrýva vlhké, vanilkové cesto, prevoňané rumom. Mňam!
Recept sa dá nájsť na internete, medené plechy v Bordeaux, ale pani pekárka mi tvrdila, že na cannelé je potrebná špeciálna pec a mala pravdu. Odvtedy tie koláčiky márne skúšam všade, kde ich ponúkajú a nikdy to nie je ono...
Aspoň mám dôvod vrátiť sa do Bordeaux!
