--------
Taliansko je silne katolícke, a tak niet divu, že pred Veľkou nocou i počas nej sa koná v krajine množstvo náboženských rituálov, procesií a rekonštrukcií udalostí, týkajúcich sa Ježišovho života.
Zelený štvrtok je v každej farnosti venovaný spomienke na poslednú večeru, ustanoveniu eucharistie a návšteve hrobky, ktorá symbolicky obsahuje Kristovo telo. Veľký piatok je dňom smútku, ulice križujú sviečkové sprievody. Na Bielu sobotu o polnoci sa rozoznejú zvony, ohlasujúce vzkriesenie, oslava ktorého vrcholí v nedeľu.
Okrem toho majú mnohé mestá a dediny svoje vlastné zvyky, vychádzajúce z histórie. Vo Florencii je to Scoppio del carro, Výbuch vozu. Na Veľkonočnú nedeľu v centre odpália ohňostroj na starobylom vozidle, nabitom pyrotechnikou a podľa neho predpovedajú, aký bude celý rok.
Anjel i nahá žena:
Florencia je mesto umenia a je to vidieť na každom kroku. Nemám na mysli len svetoznáme architektonické poklady, ale i maličkosti, ktoré prispievajú k atmosfére: mohutné koše fialových rododendronov, zdobiace ulice, výklenky so svätcami na rohoch domov, obrázky na fasádach, ešte aj kovové dvierka v stene sú pomaľované, aby nerušili. Množstvo pouličných maliarov, ktorým neprekáža, že ich uprostred tvorivého záchvatu očumujú turisti, maľujú portréty i krajinky, na plátno i na chodník. Skupinky amatérov so štetcami, ktorí si zaplatili kurz – možno z nich nebude Michelangelo, ale určite je úžasné postávať za stojanom uprostred toľkej historickej krásy a prenášať ju na papier.
Nájdete tu síce aj všeobecne známe značky oblečenia, no i maličké butiky s originálnym šatstvom, kde nikdy neviete, aký poklad objavíte. Obchod s prekrásnym farebným sklom, s lustrami, aké by sa nestratili ani v Slovenskom národnom divadle alebo taký, kde si možno kúpiť dokonalú kópiu sochy Dávida, bucľatého barokového anjelika ako ukradnutého z kostola i nahú ženu vo vyzývavej póze. Títo ľudia majú vkus.
Cítite sa ako v minulosti, po ulici občas prehrkoce koč s olivrejovaným pohoničom alebo prejde dáma v renesančnej róbe... aj keď je to iba cudzinka, ktorá si zaplatila za fotografiu v dobovom šate pred mohutným pozadím, rozloženým pred ateliérom. Na námestí vyludzuje zo svojho nástroja nežné tóny čelistka a kúsok od nej živá socha – anjel s amorovým šípom – chlípne žmurká na okoloidúcich.
Florencia je skrátka mesto plné tvorivej energie, vzišlo z nej množstvo spisovateľov, maliarov a sochárov a niet divu, že sa zvyšok sveta chodí dodnes pozerať na to, čo vytvorili.
Ako sa zamyká láska:
V 13. storočí starosta povolil na Starom moste (Ponte Vecchio) stavať byty a obchody. Čoskoro bol olepený ,,škatuľkami“ rôznych veľkostí, v ktorých bývali remeselníci, no i mäsiari, ktorí odpady hádzali rovno do rieky Arno. V 16. storočí sa okolo nej šíril taký nepríjemný zápach, až veľkovojvoda Ferdinand I prikázal, že na moste sa môžu usádzať len zlatníci, a to platí dodnes.
Mala som čo robiť, aby som sa odlepila od výkladov, hoci som vôbec neplánovala investovať týmto smerom. Jagali sa v nich šperky ako z historického filmu i hypermoderné, jednoduché i vykladané farebnými kamienkami. Kov sa tu spracúva rovnako ako kedysi v stredoveku, miestni umelci sú najlepší z Talianska a je pre nich typické, že radi kombinujú zlatú, striebornú a medenú. Myslím, že pre mnohých mužov s partnerkami je prechádzka po Starom moste Krížovou cestou, skúškou vzťahu. Nevidela som ani jednu ženu, ktorá by odolala a nepristavila sa pri trblietavých pokladoch...
Uprostred mosta sa nachádza busta najslávnejšieho miestneho zlatníka, Benvenuta Celliniho. Je chránená nízkym plotom, ovešaným zámkami. Tento zvyk sa už dostal aj k nám, ale vedeli ste, že pochádza pravdepodobne z Florencie? Pred viac ako 50 rokmi totiž študenti Zdravotnej školy Costa San Giorgio zvykli po ukončení štúdia zámok od svojej skrinky zavrieť na zábradlie Starého mosta.
No tradíciu preslávil v krajine v roku 1992 najmä román Túžim po tebe (Ho voglia di te) od Federica Mocciu, neskôr úspešne sfilmovaný. Podľa neho, ak zamilovaná dvojica uzamkne na akomkoľvek moste zámok so svojimi iniciálkami a kľúčik hodí do rieky, nerozíde sa, kým ho nenájde a ich láska potrvá večne. V roku 2004 táto móda zaplavila Taliansko, najprv iba rímsky most Milvio, neskôr aj ostatné. Romantická povera spôsobila i problémy, niektoré zábradlia boli ovešané takým množstvom zámkov, že svojou váhou ohrozovali stavbu a museli ich odpíliť (na parížskom Pont des Arts sa ich nachádzalo takmer sedemstotisíc, následkom zaťaženia sa jedna z jeho bočných častí zrútila do rieky). Dnes je zamykanie lásky na moste v niektorých mestách zakázané, niekde našli alternatívne riešenie.
Aj biftek, aj Michelangelo
Nejdem sa rozpisovať o svetoznámych pamiatkach, katedrálu, palác Vecchio či galériu Uffizi jednoducho treba vidieť. Ale skúste nájsť kúsok od Dómu zo steny vystrčenú hlavu! Nachádza sa na ulici de’ Cerretani, volá sa Berta a o tom, ako sa tam vzala, existuje viacero príbehov. Napríklad tento: Keď okolo viedli na hranicu astrológa Francesca Stabili a on stonajúc prosil ľudí o vodu, pani vykukla z okna a zaprisahala dav, aby mu nič nedal, lebo strigôň dokáže využiť všetko na znovuzískanie moci. Odsúdený astrológ jej na oplátku zaželal: ,,Bodaj ti tam tá hlava navždy ostala!“ I stalo sa, Berta skamenela...
Florencia je však plná i menších pamätihodností, len sa treba dobre pozerať. Asi najviac sa mi páčil kostol Santa Maria Novella kúsok od centra – dnu je množstvo obrazov, ktoré vyzerajú ako čerstvo namaľované, no maliari sa neskutočne vyhrali s každým jedným kútom, stenou i kaplnkou a celé to zalieva teplé svetlo, prenikajúce cez vitrážové okná...
Na námestí pred Božím domom rozvoniavajú kiosky s občerstvením, ani ja som neodolala cestovinám pici s diviakom na víne chianti. Vychutnávajúc si ich, uvedomila som si, že presne toto je Florencia – tu sa snúbi duševný zážitok s fyzickým, umelecký pôžitok s kulinárskym, tu sa naje oko i žalúdok.
To sa mi potom potvrdilo aj v tržnici, kde sa ani mäso nepredáva len tak pohodené na pulte ako krvavá flákota. Aj stánky mäsiarov sú vyzdobené, akoby ich mal ktosi prísť maľovať. Kvety sa ovíjali okolo konštrukcie, padali dole ako zelená záclona a vytvárali elegantnú kulisu pre chlpaté diviačie stehno, tlačenky a vykuchané prasiatko, visiace z háku.
Možno sa tu i najesť a výber nie je ľahký, lebo priamo pred vašimi očami vyrábajú čerstvulinké cestoviny a miešajú lahodné omáčky. Ponúkajú však i ,,orgazmické sendviče” a
typickú florentskú kotletu, kráľovnú toskánskej kuchyne. ,,Fiorentina“ je jemný kus zo sviečkovej na kosti tvaru T (v Amerike nazývaný T-bone steak), musí byť krvavý a vážiť viac ako jedno kilo. Viete si predstaviť tú božskú arómu, to syčanie štiav na grile... však tam aj bola šóra, akoby dávali zadarmo a skupina Japončíkov do seba tlačila obed, až sa im za ušami robili guče.
Hoha Hola s ľadom:
Na kávu a koláč som zašla do kaviarne Caffé Giacosa, ktorej majiteľom je módny návrhár Roberto Cavalli. Kým som si na stenách obzerala fotografie slávnych modeliek v jeho šatách, započúvala som sa do vravy. K toskánskemu akcentu som trochu pričuchla, keď som sa dostala k filmom Leonarda Pieraccioniho, ktoré k nám, bohužiaľ, nikdy neprišli. Tento scenárista, režisér, herec a miláčik žien (trochu podobný Mariánovi Čekovskému) dobyl Taliansko v roku 1996 ľudskou komédiou Il Ciclone (Cyklón) o tom, ako sú v malom mestečku nečakane donútené prespať španielske sexi tanečnice flamenca a navždy zmenia osud hlavného hrdinu. Stala sa najúspešnejším filmom všetkých čias, neskôr ju prekonal až oscarový Život je krásny od Roberta Benigniho, ďalšieho Toskánca. Pieraccioni odvtedy nakrútil mnoho ďalších snímok a vždy v rodnom dialekte.
Je príjemný, mäkký, až na to, že písmeno K dosť často vyslovujú takým spôsobom, že znie ako H. Odtiaľ aj vtip, že keď si v tunajšom bare objednáte chladený nápoj, donesú vám ,,Hoha Holu“.
K talianskej Veľkej noci neodmysliteľne patrí koláč colomba v tvare holubice a samozrejme, čokoládové vajcia. Tie v cukrárňach sú hotové umelecké diela, vyzdobené kvetmi, obalené orechmi, prerobené na korytnačku, zajka či scény zo slávnych filmov. Však ich aj majstri cukrári vystavujú aspoň mesiac vo výkladoch a veru je na čo pozerať. Niektoré sú prázdne, iné ukrývajú sladkosti alebo šperky. Najväčšie, aké som videla vo Florencii, vážilo jedenásť kíl a stálo 580 eur!
Vajcia na hlave:
V štvrti remeselníkov San Frediano sa práve konal malý trh, ktorý by som nazvala ekologicko-umelecký. Ľudia tu predávali všetko od trojlístkov v kvetináči cez levanduľové limonády po náušnice s pierkami. Najviac ma zaujala šialená klobučníčka, ktorá ponúkala poriadne divoké pokrývky hlavy. Na tej svojej hrdo predvádzala model, určený na Veľkú noc – s vajíčkami a kuriatkami v hniezde.
Slamenáky však neodmysliteľne patria k florentskej histórii. Tu v okolí vedeli najlepšie, ako spracovať vyschnuté stonky a steblá obilnín. V rokoch 1924-26 vyprodukovali ročne až 142 miliónov klobúkov, no zo slamy dokázali získať i vlákna, z ktorých tkali látky. Počas vojny tak mohli šiť nové šaty, a pritom neporušovať zákaz dovozu zo zahraničia.
A keď už sme pri móde, Múzeum Gucci je pasca na turistov, kde vystavujú pár kabeliek a pätoro šiat, celá prehliadka aj s kúpením lístku mi zabrala päť minút...
Aspoň som mala viac času vyjsť hore na vrch ku kláštornému kostolu San Miniato al Monte, skadiaľ je asi najkrajší výhľad na Florenciu. Pod ním sa nachádzajú dve záhrady – Ružová a Kosatcová, prvá už bola v kvete. Príjemné miesto, kde ľudia posedávajú, polihujú, čítajú, lížu zmrzlinu, bozkávajú sa - alebo čučia do mobilov...
Kým sa nenarovná:
A je čo pozerať i v okolí Florencie. Luca, Siena, Pisa... Slávna veža je fakt impozantná. Pôsobí ako halucinácia, idete úzkou uličkou a zrazu sa na jej konci zjaví mohutná kupola katedrály a podivne zaklonené vežisko. I napriek tomu, že som ju tisíckrát videla na fotkách, prekvapila ma. Naživo je to niečo proti zdravému rozumu.
Na okolitý trávnik je zakázané vstupovať, no chodia po ňom všetci a robia si zábery, ako vežu pridržiavajú. Niekto elegantne, niekto predstiera námahu, niekto jedným prstom. Je to zábavné, lebo ak nestojíte na mieste, skade je viditeľný výsledný efekt, tak pred vami ľudia pózujú v čudesných pokrčených a zaklonených pozíciách s rukami pred sebou.
Mimochodom, kdesi som čítala, že odkedy sa ju podarilo stabilizovať, trošku sa im ,,narovnala“... tak si ju choďte pozrieť, kým sa nenarovná úplne.
(dokončenie nabudúce)
