Campo Maior je mestečenko s deväťtisíc obyvateľmi, čo sotva nájdete na mape, len taká malá bodka pri Elvase neďaleko španielskych hraníc. A predsa ho pozná celé Portugalsko. Usporiadatelia dokonca tvrdia, že celý svet, no mám o tom isté pochybnosti, nakoľko ja osobne som stretla len turistov z Pyrenejského polostrova. A je to škoda – snáď nabudúce pribudnú aj Slováci...
Sviatok sa koná od šestnásteho storočia, keď sa patrónom obce stal Ján Krstiteľ. Pôvodne nevýznamná religiózna oslava však v roku 1909 prerástla do niečoho viac. Istí manželia totiž videli v Tomare tradičné vďakyvzdanie za dobrú úrodu, Festa dos tabuleiros, a očarení tamojšou výzdobou rozhodli sa aj oni spolu so susedmi skrášliť svoju ulicu papierovými kvetmi. Nasledujúce roky sa pridávali ďalší a ďalší, až sa začiatkom dvadsiateho storočia z tradície vyvinul oficiálny Sviatok ľudu, Festas do Povo, známy aj ako Festas das Flores, Sviatok kvetov.
Koná sa veľmi nepravidelne, v poslednom období to bolo na prelome augusta a septembra v rokoch 1989, 1995, 1998, 2000, 2004, 2011 a 2015. To vraj preto, že obyvatelia musia pocítiť ,,saudade“, (nostalgiu, clivotu, smútok), aby sa im chcelo opäť vrhnúť do úmornej niekoľkomesačnej práce. Rozhodnutie o usporiadaní padne obvykle na jeseň a od februára do augusta sa vyrába. Pracuje celá obec, každá jedna rodina, starí i mladí. Hodiny a hodiny po večeroch, s nadšením, spolu. Niekto pripraví občerstvenie, iný prinesie fľašku. A keď gitarista zabrnká pár akordov, všetci sa pustia do spevu a práca ide od ruky...
Kedysi sa na výzdobu používali staré noviny a časopisy, dnes vyjde materiál aj na milión eur: krepový papier, kartón, drôty, špagát, korok, lep, skrutky... A spotrebuje sa ho viac ako tridsať ton! Škoda, že niekto nezrátal aj počet vyrobených kvetov...
V noc pred sviatkom, nazývanú Noite da Enramação, ľudia vyjdú von, montujú stromy, pripevňujú konáre a iné pomocné konštrukcie. Potom prinesú asi milión debničiek s kvetmi a jeden po druhom ich priväzujú, kam patria. Dolepujú, upravujú, pribíjajú. Téma každej ulice je, samozrejme, dokonale stráženým tajomstvom. Mnohí pracujú až do rána. A keď slnko prvými lúčmi pozláti strechy, Campo Maior je už zmenené na úchvatnú papierovú záhradu, v plnej paráde očakávajúcu návštevníkov. Nebude chýbať televízia, ani premiér a prezident...
●
Vyzdobených bolo viac ako sto ulíc, našla som dokonca údaj, že spolu tvorili 20 kilometrov. Neviem, ako to merali, ani či je to pravda, no fakt je, že hoci som v meste pobudla od desiatej do šiestej, nestihla som vidieť všetko, jednoducho to nie je možné! V tom hice som si dala iba dvakrát pauzu na skvelú portugalskú kávu a božské pasteis de nata, vanilkové koláčiky, inak som len chodila a chodila a chodila a čumela.
Kvety boli vypracované do najmenších detailov. Tu mi viseli nad hlavou dlhé strapce ružových vistérií, tam hustý závoj ruží. Oleandre občas zašumeli, keď im listy postrapatil milosrdný vánok. Durmany a ibišteky boli na nerozoznanie od živých (miestne včely museli byť poriadne zblbnuté!) Ale videla som aj kaktusy, maky, magnólie, karafiáty a tulipány. Hrozno, tekvice i jahody. Kvetmi bolo ovinuté úplne všetko, kostol i námestia. V niektorých uliciach dolaďovala atmosféru nežná hudba.
Ľudia posedávali pred domami a tešili sa z turistov, mali radosť, že to, čo s láskou pripravovali toľké mesiace, sa páči. Pred jedným bola dokonca na stolíku umiestnená podpisová kniha.
A čo iné si kúpiť na pamiatku než papierový kvet? Pristavila som sa pri pani, ktorá ich zručne vyrábala ,,ľavou zadnou“ - jedným očkom hľadiac na susedu, ktorá jej čosi vykladala, druhým na manžela, ktorý jej priniesol obed a stihla aj kárať syna, že sa zababral od čokolády. Šup šup, ešte trochu upravila okvetné lístky a moja ruža bola hotová. Nuž, pani mala iste za sebou bohatú prax...
Takže, ak chcete sviatok zažiť osobne, nezabudnite sledovať internet. Veď ktovie, kedy zase obyvatelia Campo Maior pocítia ,,saudade“?
