Andalúzske mesto bolo odjakživa dôležitým centrom. Vybudovali ho Rimania, dobyli najprv Mauri, potom kresťania. Všetci tu zanechali svoje stopy. Slávna Mezquita, mešita, bola v šestnástom storočí prestavaná na katedrálu, no zachovala si množstvo originálnych prvkov. Alcázar, palác Katolíckych kráľov, láka čarokrásnymi záhradami a večernou svetelnou šou na jazierkach, obklopených ružami. Krivolaké, hrboľaté uličky ukrývajú množstvo malých, ale milých prekvapení. A stará židovská štvrť striebrorytecké dielne, kde sa dosť ťažko odoláva jemným šperkom. I keď nie som na striebro, akosi som tušila, že v posledný deň sem ešte zablúdim...
Chodila som len tak za nosom a objavovala skryté poklady. A nezvyklú kvetinovú výzdobu - obyvatelia Cordoby sú priam posadnutí rastlinami, črepníky sú aj na stenách a v dvoroch reštaurácií vytvárajú doslova tropickú džungľu, vchádzate do nich cez záves visiacich konárikov.
Hoci vo vnútrozemí sa už teploty cez obed približujú k štyridsiatke, Cordoba je v tomto období ešte nevyprahnutá, zelená. Parky sú plné kvetov, ploty obrastá rozvoniavajúci jazmín a na stromoch žiaria pomaranče. Najlepší čas usporiadať pár sviatkov, nie? Pre Španielov sa nimi oficiálne končí zima a prichádza leto. A ja som mala šťastie, že v čase, keď som sa tam vyskytla, sa počas piatich dní konali až štyri!
Pozor na žltú a fialovú: Oslavy odštartovala na poludnie Batalla de las flores, Kvetinová bitka. Začalo sa s ňou v štyridsiatych rokoch, potom sa prestalo a v osemdesiatych sa opäť vrátila do módy. Našťastie. Nebola prvá, ktorej som sa zúčastnila, ale bola najkrajšia.
Po promenáde Paseo de la Victoria šli papierovými kvetmi vyzdobené vozy, na nich sedeli vo flamencových šatách vyparádené seňory a v rukách zvierali vrecia s hlavičkami karafiátov. Myslela som, že ich po nás pár len tak symbolicky šmaria, ale keď sa nádherne krikľavé koče priblížili, začalo to svišťať. Klinčeky lietali sem i tam, my, diváci, sme pišťali, zbierali ich a hádzali na oplátku zase po vezúcich sa. Na rozdiel od Nice, kde účinkujúci iba davu rozhodia pripravené kytice, tu sa bojovalo na život a na smrť, veď v bitke ,,padlo“ až 140 tisíc kvetín!
A budem sa opakovať, to najúžasnejšie na nej boli farby. Predstavte si sýtomodrú oblohu, povievajúce listy paliem a veľa žltej, ružovej, červenej, oranžovej, fialovej... priam cítite, ako sa vo vás z toho nadšenia prebúdza čerstvý príval energie.
Mimochodom, karafiát je považovaný za španielsky národný kvet. Vraj preto, že je súčasťou flamencovych šiat i pasos, vozov so svätcami, nosených pri procesiách. Mnohí kresťania veria, že prvý sa zjavil na zemi vtedy, keď sa Panna Maria rozplakala pri pohľade na Ježiša, nesúceho kríž. Symbolizuje hrdosť a krásu, no každá farba má iný význam: biela – priateľstvo, červená vášeň, ružová večnú lásku, béžová ,,daj mi čas na rozmyslenie“. Žltý a fialový kvet darujte v Španielsku len vtedy, ak ste si istí, že ide o obľúbené farby obdarovaného, inak ho urazíte: žltá znamená sklamanie a pohŕdanie a fialová nevraživosť.
Šaty vážia tonu: Sprievod urobil dve kolieska, potom sa všetci odobrali na obed a na nákupy. Mnohé dámy sa na poslednú chvíľu rozhodli doplniť garderóbu, veď nastal čas sviatočný a každá bola rada, že môže vyvetrať svoje nové flamenco šaty.
Andalúzanky sú parádnice. Aby ste vedeli, ako to má vyzerať: vlasy majú rozdelené pútcom, po každej strane zachytené aj troma hrebienkami. Na temeno patrí látková ruža, za ňu peineta, hrebeňovitá ,,ohrádka.“ Nesmú chýbať dlhokánske náušnice, náhrdelník a vejár. Cez plecia prehodia šatku a zopnú ju sponou, staršie seňory môžu mať i čipkový závoj, mantillu. No a všetko to musí dokonale ladiť. Videla som ich vyberať si a poviem vám, je to seriózna záležitosť. Matka pomáha dcére, babka vnučke, dievča príde s kamarátkami. Skúšajú, prikladajú, hľadajú ten najvhodnejší odtieň, prehrabú úžasne zásobené obchodíky do poslednej brošne. Pre nich to nie je karnevalové oblečenie, ale súčasť života, správna Andalúzanka sa každej slávnosti zúčastňuje v typickom kroji.
Šaty sú podšité, aby držali formu a zdobí ich milión volánov a čipiek, vážia niekoľko kíl. Prekvapilo ma, že sú väčšinou zo syntetických materiálov, nedokázala by som v štyridsiatich stupňoch na sebe vláčiť nepriedušné brnenie, omdlela by som po troch krokoch. Ako to tie ženské robia? Majú iné potné žľazy ako ja? V čom spočíva to tajomstvo? Asi sa treba narodiť ako Španielka.
Ja som sa namiesto nákupov šla najesť, ochutnala som miestnu špecialitu salmorejo. Je to studená polievka, chuťovo podobná gazpachu, no hustá ako kaša a posypaná kúskami šunky alebo vajíčkami.
A potom som si šla pospať do hotela ako malé dieťa. Vysoká teplota si vybrala svoju daň, keď z upršanej krajiny priletíte do trópov, pre organizmus je to záťaž... a napriek hicom ešte nebol otvorený žiadny bazén!
Pokračovanie nabudúce: Sviatok májových krížov
