----------
Keď v polovici devätnásteho storočia vojak Napoleona III, vracajúci sa z Talianska, priniesol svojej milej kvetináč s parmskými fialkami, netušil, čo spôsobí. Po presadení do zeme sa im tak darilo, že sa postupne rozšírili do parkov. Keďže kvitli od novembra do marca, napokon ich začali pestovať aj zeleninári, šťastní, že si môžu privyrobiť v zimných mesiacoch. V čase najväčšej slávy z nich žilo šesťsto rodín, každý deň opúšťalo Toulose tri až šesť vagónov plných kvetov, mieriacich do Paríža a ďalej do Európy – ročne sa expedovalo viac ako 600 000 kytíc!
V roku 1956 však prišli tuhé mrazy a takmer všetky rastliny zničili, navyše ich napadli ešte aj plesne. Bolo treba pomoc človeka. Zdegenerované kvety sa preto v roku 1984 rozhodla ozdraviť regionálna Poľnohospodárska komora. Keďže netvoria semená, reprodukcia sa deje tak povediac ,,in vitro“, odnožami. Je to piplavá práca, ktorej sa dnes venuje už len asi pätnásť záhradníkov. No fialka z Toulouse sa stala registrovanou obchodnou značkou, šľachtitelia a drobní výrobcovia sa združili v asociácii Terre de Violettes a od roku 2003 vo februári organizujú Sviatok fialiek.
Modré palacinky:
V stánkoch na námestí Place du Capitol som obdivovala, čo všetko sa dá vyprodukovať z malého kvietka - likéry, perníky, med, bonbóny, ale aj netradičné výrobky. Horúce kakao - nik neprešiel okolo bez toho, aby sa nesklonil k hrncu a neočuchal, či naozaj vonia fialkami. Odpudivo pôsobiace palacinky, posiate modrými fľakmi roztopeného cukru. Roláda z piškótového cesta a scukornatených lupeňov, ktorá vyzerala, akoby do nej vytlačili tubu tmavomodrej tempery. Ocenila som parfum Violette de Toulouse, ale po polhodine som mala chuť vydrhnúť sa železnou kefou, len aby som ho už necítila.
Chutil mi čaj, ktorý uvoľňuje dýchacie cesty, zmierňuje kašeľ i bolesť hlavy. Už starí Gréci štyristo rokov pred naším letopočtom si vraj uväzovali kytičky na rohy ulíc pre ich upokojujúce účinky a Rimania si zase po oslavách dávali na hlavy vence z fialiek, aby sa zbavili migrény. Ich presvedčenie bolo neskôr potvrdené i vedecky – kvety obsahujú nezanedbateľné množstvo kyseliny salicylovej, inak zvanej aspirín.
Záhradníci z mestských skleníkov predviedli záujemcom techniku rozmnožovania pomocou šľahúňov a radili, ako sa o rastlinku starať. Je veľmi odolná a pokiaľ teplota extrémne neklesne, pokojne strávi zimu na balkóne a ešte bude aj kvitnúť. Toulouská fialka na rozdiel od jednoduchej Victorie, ktorú pestujú v provensalskom mestečku Tourrettes sur Loup, sa vyznačuje hustým, dvojitým kvetom, má 30 – 40 lupienkov, je bledofialová s bielym stredom a veľmi voňavá.
Šľachtitelia vystavovali aj biele, ružové a bledomodré odrody, dovezené z Austrálie, Japonska a Číny, s poetickými menami ako Levanduľová Lady, Ruža Južnej Ameriky, Barónka Rotschildová, Mier či Kino Bizarre.
Šťastné husi:
V devätnástom storočí začal rásť aj dopyt po husacej pečeni. Vidiecke hospodárstva v juhozápadnom Francúzsku sa mu prispôsobili a začali chovať vtáky so sivým perím. Darilo sa im tak dobre, že toulouská hus sa postupne stala synonymom kvality na celom svete.
Bodaj by nie – sotva trochu odrastie, putuje von, na zelené lúky. Tam si so svojim kŕdľom minimálne štrnásť týždňov užíva slobodu a šťavnatú trávu. Kníšuc sa z boka na bok šťastne gagoce, netušiac, že idylka sa o chvíľu skončí. Nastáva čas výkrmu, ktorý trvá dva až štyri týždne. Husi sa pomocou lievika násilne pchá do krku kukurica, aby poriadne pribrala, a najmä aby sa jej zväčšila pečeň. Ideálna váži okolo 600 – 900 gramov. Skúsený gazda vie aj hmatom zistiť, že operenec je zrelý na pekáč alebo na iné spracovanie.
Mäso sa konzumuje čerstvé alebo sa nakladá do sadla do zaváracích pohárov, sterilizuje sa a vydrží i niekoľko rokov. V obchode ho nájdete pod názvom ,,confit". Foie gras, tzv. tučná pečeň, sa predáva na špecializovaných trhoch marché au gras, ktoré sa začínajú už koncom augusta, sú veľkou udalosťou a lákajú záujemcov z celej krajiny. Spracúva sa i na paštéty, no pozor, čím je konzerva lacnejšia, tým menej pečienky obsahuje, hoci to neznamená, že nebude dobrá.
Pečeň s fialkami:
No a to by neboli Francúzi, keby nespojili príjemné s užitočným, či v tomto prípade skôr mastné s voňavým a nevymysleli pokrmy, ktoré sú kombináciou oboch prvotriednych toulouských surovín.
Na jedálnych lístkoch miestnych reštaurácií nájdete husacie prsia s fialkovým medom, husaciu pečeň s fialkovou zaváraninou, kura s ananásom, varené vo vode prevoňanej fialkovou arómou, ale aj tresku vo fialkovom cestíčku, čakanku plnenú kozím syrom a fialkovým medom, zemiakový šalát s ančovičkami, marinovanými vo fialkovom octe či lososové závitky s fialkami. Čítala som recept na lístkový závin z bielej krvavničky a fialiek, až mi oči vybehli. Ochutnala som fialkové rizoto, teplý toast, potretý fialkovou horčicou, na ktorom boli naukladané kúsky pečene i malinový krém s kryštalizovanými fialkami. V mnohých podnikoch si však tieto špeciality treba objednať 48 hodín vopred, aby mali čas na ich prípravu.
Doma si možno vyrobiť aspoň jednoduchý sirup: na 28 gramov čerstvých kvetov nalejte tri šálky vrelej vody, zakryte a nechajte zmes 24 hodín lúhovať. Potom ju prefiltrujte, pridajte pol šálky cukru a zohrejte, aby sa rozpustil. Tekutina by nemala vrieť, aby si zachovala farbu. Po ochladení ju prelejte do fľaše a uchovávajte v chladničke.
Japonská polka:
Na festivale vystúpil i folklórny súbor. Po piatich kolách sa tanečníci rozhodli zapojiť i divákov a prv, než som sa nazdala, už som aj hopkala v malom kruhu. Otočka a úsmev na pravého suseda, otočka a úsmev na ľavého, a potom nás zrazu vrhli do priestoru, ďalším chlapom napospas. Keď sa mi ušiel Francúz, podkutý v domácom folklóre, zladili sme sa, ale zrazu som sa ocitla zoči-voči Japoncovi, ktorý mi siahal sotva do pása. Čo sa nenaučil v krajine vychádzajúceho slnka, to sa pokúšal dohnať nadšením, no márne. Zjavne sa s polkou ešte v živote nestretol. Hoci som sa ho snažila viesť, so širokým úsmevom predvádzal čosi medzi brejkdensom a kozáčkom a šliapal mi po čižmách. A tak som sa pri najbližšom párovaní vrhla radšej medzi divákov a ponechala ho miestnym tanečniciam.
Toulouse je však veľmi živé mesto počas celého roka. Konajú sa tu hudobné slávnosti, blšie trhy, v sobotu sa na námestí Capitol schádzajú pekári a v nedeľu pri rieke Garonne umelci. Turistov láka množstvo pamiatok, medzi ktorými vyniká románska Bazilika svätého Sernina, ale aj továreň spoločnosti Airbus a Cité de l'espace, Vesmírne mesto, kde si možno pozrieť napríklad model rakety Ariane 5.
Stavba storočia:
Málokto však vie, že obrovskou atrakciou je aj kanál Midi, 240 kilometrov dlhé technické dielo. V sedemnástom storočí stúpal význam lodnej dopravy, prepravovalo sa čoraz väčšie množstvo tovaru a obchádzka okolo Španielska cez Gibraltársky prieplav zaberala veľa času. Správca kráľovských daní Pierre-Paul Riquet preto presvedčil kráľa Ludvíka XIV, aby sa pustil do stavby, ktorá cez Garonne spojí Atlantický oceán so Stredozemným morom. Pripravil aj projekt a pustil sa do práce.
Kanál dvoch morí budovali štrnásť rokov, nadrelo sa na ňom dvanásť tisíc robotníkov a dokončili ho v roku 1682, šesť mesiacov po Riquetovej smrti. Patrí k nemu množstvo komôr, akvaduktov, vzdúvacie zariadenia, dokonca i tunel. Neskôr dielo zdokonalili a rozšírili, no s nástupom železničnej dopravy jeho význam upadol a dnes ako pamiatka UNESCO slúži turistike. Kotví na ňom i Maison de la Violette, Dom fialiek, patriaci pani Hélène Vié. Najprv iba zbierala všetko, čo sa týkalo jej obľúbeného kvetu, napokon si kúpila loď a prerobila ju na obchodík a čajovňu. Samozrejme, do fialovej knihy návštev sa zapisuje fialovým atramentom.
Veselé električky:
Obyvatelia Toulouse sa chvália, že to majú všade kúsok – do pyrenejských hôr i k moru do prístavu Séte, kde ústi kanál Midi. Keďže v okolí chovajú ustrice a mušle, reštaurácie popri promenáde ponúkajú zaujímavo upravené morské potvory. Špecialitou je tielle, slaný koláč, plnený kalmármi a chobotnicou, zmiešanými s pikantnou paradajkovou omáčkou. Kto ho chce zajesť niečím sladkým, mal by navštíviť bledomodrú cukráreň La Biscuiterie.
Ďaleko to nie je ani do sympatického študentského mesta Montpellier, povestného svojimi veselými, maľovanými električkami. Niektoré z nich navrhol dokonca módny návrhár Christian Lacroix. Po návšteve pamiatok sa krásne oddychuje v parku Méric, ale len na vyhradených miestach, inak vás miestni poženú lopatou, posedávanie v tráve vidia neradi. Lúka kvitne od jari do jesene, mení šaty takmer každý mesiac, raz je od margarétok biela ako čerstvo napadaný sneh, inokedy horí miliónmi červených makov.
A komu sa zachce trochu histórie, pre toho je tu stredoveké Carcasonne alebo kamenná dedinka Saint-Guilhem-le-Désert, ktorá je na oficiálnom zozname najkrajších dediniek Francúzska. Sídli tu mnoho umelcov a v parfumérii Atelier des sens tvorí nové vône strapatý Nicolas Jenning, ktorý vyzerá tak trochu ako Majster N.
