Prvú nedeľu v máji sa koná romeria, púť do svätyne Panny z Linares. Uctievať ju začali po tom, ako v roku 1236 kráľ Fernando III oslobodil Cordobu spod maurskej nadvlády, nesúc na hrudi jej insígnie. Preto ju niekedy nazývajú i Panna Dobyvateľka.
Kostol sa nachádza v podhorí Sierra Morena, na sever od mesta. Fernando III tu najprv zriadil vojenský tábor a neskôr strážnu vežu moslimov z vďaky nechal prestavať na prvý svätostánok mimo hradieb. A na pamiatku v ňom ponechal obrázok Panny, ktorý ho ochraňoval, keď ho počas bojov nosil na svojom sedle. Miestni sa jej klaňali odjakživa, cordobské bratstvá sa k púti pripojili v roku 1955.
Po diaľnici na koni: Keď som ráno dorazila na Paseo de la Victoria, vozy z kvetinovej bitky už boli pripravené. Seňory mali v rukách namiesto klinčekov hudobné nástroje a kým ja som ešte ledva oči rozlepila, ony už popíjali, vyklepkávali rytmus a trsali.
Vyrazili sme o deviatej, na čele polícia na koni, za ňou peší pútnici a napokon koče. Šliapali sme hodinu cez staré mesto, i cez krivolaké uličky, jedna bola taká úzka, že muži museli rozmontovať také to výsuvné ,,oné“ na parkovanie.
Pridalo sa k nám i pár cyklistov a áut. Prešli sme popri modernom sídlisku, až sme došli na výpadovku. To už mi začalo byť podozrivé, a tak som sa spýtala, ako ďaleko to ešte je. Pán na vozíku odvetil, že pätnásť kilometrov a vidiac moje vyjavené oči, ponúkol mi miesto v koči vedľa svojej manželky.
Život je naozaj najkrajší z konského chrbta. Viezli sme sa pomaličky dve hodiny po diaľnici, žlté akácie omamne rozvoniavali a zvončeky konského postroja zvonili... Raz sme vyšli na most a videli dole pod sebou ďalšie vozy ako farebného hada, ťahajúceho sa do diaľky. Hneď za nami nasledovalo auto, ktoré z reproduktorov vyhrávalo nádherné sevillany s náboženským textom. Želala som si, aby sa táto romantika nikdy neskončila (a aby som sa bola namazala ochranným krémom, lebo slnko pálilo ako žeravé).
Napokon sme zišli do dedinky, kde už na nás na priedomí netrpezlivo vyčkávali deti i dospelí. Keď sme vošli do lesa, v kostole nad nami sa rozozvučali zvony. Kone, autá a motorky sme odparkovali pod kopcom a za hlaholenia, rozliehajúceho sa horou, pokračovali peši, i tety v tých dlhých, úzkych šatách.
Omša i piknik: O pol jednej sa konala slávnostná omša. Myslela som si, že všetci sa pôjdu modliť, ale kde! Väčšina šla rovno do tieňa, kde boli stoly, stoličky a stánky s jedlom. Mnohí si priniesli vlastné zásoby, rozložili ich a piknikovali s priateľmi a príbuznými. Jedli, pili, trkotali. Na ozrutnej panvici sa pripravovalo tradičné rizoto, miešali ho štyria kuchári veľkými varechami, čo vyzerali ako lopaty. Ešte pred ním sa mi ušlo vajce natvrdo, ktoré rozdávali po omši, vraj ako pripomienku toho, že roľníci si kedysi so sebou na púť nosili jedlo - chlieb a vajcia.
No a potom sa rozprúdila voľná zábava, niekto si šiel pospať do tieňa, niekto trávil brnkajúc na gitaru a pospevujúc si a daktorí sa spontánne roztancovali a vôbec im nevadilo, že si museli dávať pozor, aby niekomu nešliapli na ruku či do taniera. Ku mne sa pritmolil asi tisícročný dedko, ktorý kedysi navštívil Fínsko, preto bol presvedčený, že ja, blondína, som tiež z Fínska a nijako si to nenechal vyhovoriť.
A tak som sa radšej vybrala nazad do Cordoby, zišla som z kopca a podarilo sa mi stopnúť auto pútničiek, ktoré sa tiež ponáhľali domov. No zábava okolo lesnej svätyne vraj trvala hlboko do noci...
(Pokračovanie nabudúce: Sviatok dvorov)
