--------
Binche je malá dierka asi 60 km od Bruselu, kam by ma v živote nenapadlo vybrať sa, keby sa v nej nekonal karneval, od roku 2003 pre svoju originalitu zaradený do zoznamu UNESCO ústneho a nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva.
Jeho pôvod je nejasný a najmä neexistujú žiadne dôkazy o tom, skade sa vzala hlavná postava Gille – slamou vypchatý bezkrký panák, čo dupoce, hrkoce a rozhadzuje pomaranče.
Najväčší úspech má legenda, ktorú vymyslel novinár Adolphe Delmée v 19. storočí. Podľa nej keď kráľovná Mária Španielska v roku 1549 organizovala slávnostné uvítanie na počesť cisára Karola V. a jeho syna Filipa II., v sprievode sa objavili Inkovia v exotických, farebných kostýmoch. Obyvateľom Binche sa tak páčili, že sa rozhodli organizovať podobnú procesiu vo svojom meste.
Tento ničím nepodložený fakt mnohých očaril, lebo dodal ich sviatku historický aspekt, no skutočnosť je iná. Prvá písomná zmienka o karnevale pochádza zo 14. storočia, je však možné, že je starší a vychádza z pohanských rituálov a šamanizmu. Nie je teda isté, skadiaľ prišlo podivné dedičstvo, no postupne sa premenilo na oslavu konca zimy.
Cikanie ako národný šport
V pondelok pred fašiangovou nedeľou sa koná tzv. noc Trouilles de Nouilles, Ide o lokálnu zábavu, keď skupiny v maskách odchytávajú osoby bez kostýmov, najlepšie miestne celebrity a robia si z nich srandu.
Fašiangová nedeľa má byť najfarebnejšia – ale nie je. Prišla som do mesta doobeda a ledva som zaparkovala, všetky ulice boli obsypané autami. V centre to žilo, ľudia popíjali a mnohí už aj boli pekne namol. A ako majú Belgičania, i triezvi, vo zvyku, čúralo sa úplne všade, na obytné domy, na ploty alebo len tak voľným štýlom. A ešte sú na to aj hrdí, na mnohých miestach existuje tzv. ,,mur de pipi“, aby si muži nemuseli trápne uľavovať v súkromných kabínkach! Šliapala som hore briežkom cez valiacu sa riavu, a až hore mi pri pohľade na skupinu chlapov, otočených chrbtom, došlo, že som sa práve prešla močovým potokom, fuj! To nemohli dať do centra prenosné záchody ako v každej civilizovanej krajine?!
Na obed som ochutnala to, čo patrí k miestnemu karnevalu: ustrice a šampanské, a potom som šla chytiť dobrý flek na sprievod o tretej. Čakala som vyše hodiny a nič, až nám policajti povedali, že bude najskôr o šiestej. Tak prečo na nete písali, že o tretej?
Pri prechádzke som neskôr natrafila na už sa zhromažďujúcich účastníkov, ktorí mali byť v kostýmoch podľa vlastnej voľby, pripravovaných v tajnosti celé mesiace vopred. Poviem vám, nevidela som nič špeci...
●
Fašiangový pondelok je najintímnejším dňom, keď sa stretávajú rodiny a priatelia na spoločných obedoch. Schádzajú sa i mladí, vyhrávajúc navštevujú podniky a rozdávajú pomaranče, symbolizujúce hojnosť. Koná sa i cukríková bitka pre najmenších a večerný ohňostroj.
Gill nesmie bozkávať manželku, fajčiť a používať mobil
Deň, keď sa oplatí navštíviť Binche, je utorok pred Popolcovou stredou. Pre Gillov, ktorých je asi tisíc (vo veku od 3 do 60 rokov), sa začína veľmi skoro, už pred úsvitom.
Ich obliekanie do tradičného odevu, tzv ,,habillage“ je totiž slávnostná, intímna ceremónia, na ktorú sú pozvaní len najbližší príbuzní a veľmi špeciálni hostia. Zatiaľ čo Gill popíja šampanské a pojedá ustrice, jeho manželka (alebo iný určený účastník) ho vypcháva slamou. Hrsť za hrsťou tlačí do priestoru medzi spodným tričkom a kostýmom, dokiaľ z neho nie je guľatý, bezkrký tlsťoch. Potom mu pripne čipkový golier a schová všetky vlasy pod čiapočku ako pre kojenca, upraví stužky a obopne ho ťažkým opaskom apertintaille so siedmimi až deviatimi medenými zvončekmi. Ešte dreváky a do ruky drevená palica a Gille je hotový. Masívne šatstvo bude mať na sebe takmer 24 hodín.
Po pocte stať sa Gillom túži každý mužský obyvateľ Binche. Môže, len ak v meste žije minimálne päť rokov. Kostým stojí 1000 – 2500 eur, vyrábajú ho lokálni remeselníci, no Gille ho nevlastní, iba si ho prenajíma. Striktným pravidlom je, že si jutový hnedý odev s červenými, žltými a čiernymi vzormi (hviezdami, levmi a korunami) môže obliecť iba v tento špeciálny deň a nesmie v ňom vyjsť z mesta. ,,Gille nikdy neodchádza“, hovorí sa. Nesmie sa ani viezť v aute, bozkávať manželku, fajčiť, používať mobil a vždy ho musí sprevádzať osobný bubeník.
Počas sprievodu v utorok poobede si Gillovia na čapičky nasadzujú ešte takmer tri kilá vážiace klobúky s obrovskými pštrosími perami – ale len ak neprší, nesneží a nefúka.
No, neviem, ako vám, ale mne to veľmi inkovské nepripadá.
Tisíc ľudí s jednou tvárou
Keď je okolo štvrtej ráno prvý Gille pripravený, ide so svojím bubeníkom podľa presného časového plánu vyzdvihnúť ďalšieho. V ruke nesie paličku - zviazaný zväzok prútov, ktorým si máva do rytmu a odháňa zlých duchov.
Takto sa postupne dá dokopy celá komunita a okolo siedmej sa všetky spoločnosti za neustáleho bubnovania pomaly presúvajú do centra, na námestie Grand-Place. Tu si nasadia tradičnú, ručne vyrobenú voskovú masku so zelenými okuliarmi, fúzikmi, bokombradami a malou kozou briadkou – i ona je od roku 1985 zaregistrovaná na Európskom patentovom úrade a môže byť používaná jedine v Binche. Predstavuje Napoleona III.
Gillovia sa premenia na jednu veľkú, anonymnú masu, veď si len predstavte tisíc ľudí s jednou tvárou...
Čaká ich návšteva radnice, kde ich prijme starosta a vybraným jedincom odovzdá medaily za dlhoročnú účasť. No ešte predtým spoločne vytvoria kruh ako znak bratstva.
Okolo poludnia sa všetci idú najesť s rodinou alebo svojou spoločnosťou.
Pasteloví Pieroti a strakatí Harlekýni
Keď som prišla do Binche, lialo, ako v Belgicku zvykne 364 dní do roka (vychytiť karneval bez dažďa by bol asi zázrak), no i tak som v meste zaznamenala čulý pohyb. Gillovia ani cestou na obed nevypadli z úlohy. Jedného som stretla kúsok od stanice, aj v hustom daždi mašíroval špeciálnym dupkavým krokom s bubeníkom za chrbtom a za ním sa vlieklo pár zvedavcov. I ja som sa pridala, odprevadili sme ho až k reštaurácii. Vracajúc sa do centra občas som začula ďalšie bubny a zazrela dupkať hnedo-oranžovú postavičku, Gillovia križovali mesto sem a tam.
Sprievod sa mal konať o tretej, no mnohí si dobré fleky začali obsadzovali už o druhej. Všimla som si, že výklady sú chránené doskami, ako pripravené na obliehanie a okná a balkóny na hlavnej triede omotané pletivovými plotmi, za ktorými ľudia vyzerali ako kury v klietke.
A potom sme konečne začuli bubny a v diaľke sme zazreli zelené čiapočky Harlekýnov. Hrdinami dňa sú síce Gillovia, no ku karnevalu neodmysliteľne patria i postavy, inšpirované ktovie prečo talianskou ľudovou komédiou (Comedia Dell’Arte) a Paysan, Vidiečan. Predstavujú ich deti, dievčatá i chlapci.
Harlekýni mali na sebe odev, potlačený žltými, červenými a zelenými trojuholníkmi, čierny opasok a čiapku so sivým kožušinovým chvostom. Pieroti žiarili doďaleka pastelovými farbami – žltkastou, ružovou, zelenkavou a bledomodrou a čierne škrabošky si niesli nasadené na kónických klobúkoch. Vidiečania boli v skromnej tmavomodrej halene a bielych nohaviciach, hlavu im zdobil klobúk s dvoma pštrosími perami, pod bradou zaviazaný na veľkú mašľu.
Všetky deti mali v ruke košíček s pomarančmi, ktoré podľa svojich motorických schopností hádzali alebo rozdávali. Ako to dievčatko, čo sa ku mne dobatolilo, urobilo veľké očká a nesmelo natiahlo ruku s oranžovým plodom. Rozhodne to bolo príjemnejšie ako prísť k citrusu úderom do hlavy.
Pomaranče lietali vzduchom ako granáty
A potom sa na triedu Charles Deliège privalila rieka Gillov. Najprv úplne maličkí, potom väčší a napokon dospelí. I oni s košíkmi. Ich príchod sprevádzalo pravidelné, rytmické klapotanie a hrkotanie, dreváky narážali na mačacie hlavy, zvončeky na opaskoch zvonili a do toho bubny. Tento rituálny karnevalový ,,tanec“ má odohnať zlých duchov a prebudiť zem po dlhej zime. Je to vlastne také prestupovanie na mieste, pričom sa ešte aj pomaly krútia, aby rozozneli zvonce. Prešľapujú, akoby im bolo treba na WC alebo akoby sa chceli zahriať, hahaha, a veľmi rýchlo som tak začala prešľapovať aj ja, lebo mi bola strašná zima.
Konečne som pochopila, prečo sú okná a výklady chránené, pomaranče lietali vzduchom ako granáty a v minulosti vraj spôsobili vážne škody. O rozbitých nosoch ani nehovorím. Ešte šťastie, že som mala dáždnik, jedna oranžová guľa mi tam pristála a takmer ho prelomila. Ostatné som dostala nežne z rúčky do rúčky a keďže odmietnuť ich by bolo veľkou urážkou, pchala som si ich do vreciek kabátu, doniesla som domov aspoň dve kilá.
Pomaranče sú symbolom jari (nepýtajte sa ma, prečo si v studenom, temnom Belgicku vybrali práve toto ovocie) a prinášajú šťastie. Každý Gille ich rozhádže okolo štyridsať kíl. Nesie si ich v košíku, ktorý mu pravidelne dopĺňa osoba, na to určená.
A stal sa zázrak, akoby rytmický ,,Gillov krok“ prebudil aj slnko, na chvíľu vykuklo spoza čiernych mrakov a lúčmi pohladilo dav. Ikonické postavičky využili chvíľkovú priazeň počasia a nasadili si prekrásne sviatočné klobúky z pštrosích pier, zrazu to vyzeralo, akoby sa nad sprievodom vznášali vatové gule. Snehobiele, s ružovkastým, fialkovým či bledomodrým lemovaním, oslnivé chocholy až tak žiarili na pozadí sivočiernych domov... proste nádhera.
Gillovia doklepotali na námestie Grand-Place, opäť vytvorili kruh, a potom sa šli posilniť pred večerným sprievodom. Ten sa skončil ohňostrojom o deviatej, no karnevalové spoločnosti sa neponáhľali domov, jedli, pili a tancovali, koľko vydržali...
