Prvýkrát som bola v Benátkach na jeseň a musím povedať, že sú romantické, i keď je hnusne, sivo a mrholí.
V sobotu ráno som sa vybrala von a všade v uliciach boli akési nízke ,,stoly“, poprikladané k sebe tak, že vyzerali ako prehliadkové mólo. Až keď som prišla k mostu Rialto a tam vody po kolená, docvaklo mi, že sú to vlastne vyvýšené chodníky. Musela som si kúpiť špeciálne plastické návleky, čosi ako vysoké čižmy s protišmykovou podrážkou, ktoré mali v rôznych veselých farbách. Asi aby turistom pod tou šedou oblohou nebolo smutno...
A veru nebolo, všetci sme si to užívali, bol to zážitok! Námestie San Marco bolo celé pod vodou, a pod vodou boli aj obchody na ňom, no obchodníci sú zvyknutí, spodná časť nábytku je mramorová, takže sa jej nič nestane. Voda natiekla a poobede vytiekla, normálne bolo otvorené a predávalo sa.
Najprv som opatrne chodila iba po mólach, ale napokon som sa tak ako ostatní odvážila aj do vody. Ľudia chodili vodou sem a tam, telefonovali, bozkávali sa, fotili a tešili sa. Na námestí sa mala konať promócia a bol to zvláštny obrázok. Chalani v dokonale padnúcich oblekoch a na nohách gumáky, dievčatá vo vykasaných dlhých šatách a pod nimi oranžové návleky. Nosiči vozili vodou batožinu na vozíkoch a občas na rukách prepravovali aj staršie dámy v kožuchoch a lodičkách na vysokých podpätkoch. Proste sranda, i keď pre domácich asi menej.
*
V nedeľu som sa vybrala do 20 kilometrov vzdialeného Mirana, kde sa konal Husí trh, Fiera dell‘oca a Husia hra, po benátsky Zogo de l’Oca.
Dedinka bola vyzdobená ako sa patrí, nad ulicami viali zástavy a zo stánkov rozvoniavali pochúťky. Klasika ako syry, šunky a klobásy, ale aj plnené husie krky, pečienka, chleby s pomletou zapečenou husou kožou (focaccia con i ciccioli d’oca), husie rizoto, ravioli a keksíky v tvare protagonistky dňa. Biely vták sa skvel aj na zásterách, perinách, uterákoch, škatuľkách a keramike, proste hus ste našli v akejkoľvek forme, či už látkovej, perníkovej alebo sklenenej.
Sedeli tu vyšívači, rezbári, vypletači, na ohni sa piekli gaštany i zemiaky, z pece šiel dym, že skoro zahalil vysoké vežisko, osamelo stojace pri námestí. Vystavovali staré poľnohospodárske stroje a jeden český, asi sejací, mal u mužov obrovský úspech, obzerali ho ako malé deti prvú hračku. Decká si zase zašoférovali na traktore. A istá farma vytvorila na chodníku ,,umelecké dielo", v podstate tam umelecky rozložila kopec svojej vypestovanej zeleniny. Nechýbali pouliční umelci ani divadlo.
Mnohí ľudia chodili po meste v historických šatách, i keď zatiaľ nie všetci, túto tradíciu totiž znovu obnovili len v osemdesiatych rokoch. No snaha bola evidentná. Dakto len prehrabal povalu a našiel zaujímavý kúsok po babke, iný si nechal špeciálne na tuto príležitosť ušiť oblek na mieru, vypracovaný do detailov a možno dokonalejší ako originál.
O dvanástej sa na námestí Martiri della Libertà konala cuccagnata, losovanie poradia účastníkov hry. Uprostred stál drevený stĺp - cuccagna, hore na ňom koleso a z neho viseli červené vrecúška s číslami. Jednotlivé družstvá už stáli pod svojimi zástavami a čakali, čo im vytiahne jeden z lezúňov v pásikavých tričkách. Ich úlohou bolo vyliezť na stĺp, odviazať jedno vrecko a odovzdať tímu. Mali zvláštnu techniku: najprv sa jeden primkol k stĺpu, objal ho ako milenku po mesačnej neprítomnosti. pritisol k nemu aj líce. Druhý sa preškriabal cez neho a ostal kúsok nad ním, tretí po nich vyliezol kúsok vyššie a štvrtý sa vyšplhal až hore, zatiaľ čo ostatní sa už medzitým rýchle zošuchli dole. Pritom sa predvádzali ako opičiaci alebo liezli v podivných pozíciách - dole hlavou, držiac spodného za nohy...
*
Sviatok sa vždy koná cez víkend, najbližší k 11. novembru, teda dňu Svätého Martina. Toto obdobie sa odjakživa spájalo s husacími hodmi, i keď dôvod nie je celkom jasný. Možno preto, že práve vtedy sa končil ,,poľnohospodársky rok“, takže bolo čo oslavovať. Spevom, tancom a najmä jedlom – husi boli považované za prasa chudobných a o tomto čase boli už správne vykŕmené a vhodné na pekáč. Podľa iných zdrojov zase preto, že začiatkom novembra vtáky migrovali na juh, a bolo ich teda jednoduchšie uloviť.
No existuje i legenda, spájajúca s husami svätého Martina z Tour. Narodil sa v roku 316, v mladosti slúžil u cisárskeho jazdectva. Jednej chladnej noci v Amiens sa mu stala známa príhoda, znázornená na mnohých obrazoch - uvidel premrznutého žobráka, i rozťal svoj plášť na dve polovice a jednu z nich mu podal. V noci sa mu vo sne zjavil Kristus zaodetý tou polkou, ktorú daroval chudákovi a na druhý deň sa Martin nechal pokrstiť. Po prepustení z armády sa stal žiakom biskupa svätého Hilára v Poitiers a neskôr pustovníkom. Dokázal osloviť ľudí, a tak sa k jeho učeniu pripájalo čoraz viac nadšencov. Tí v roku 372, keď sa uprázdnil biskupský stolec v Tours, žiadali, aby sa novým prelátom stal on. Skromný Martin nechcel a pred voľbou sa ukryl na gazdovstve medzi husami. Tie ho však svojim gáganím prezradili, dav ho vytiahol von a ustanovil biskupom.
Podľa druhej legendy vtáky svätého Martina pri kázaní toľko rušili, že dodnes pykajú na svätomartinskom pekáči...
Či už to bolo tak či onak, do zlatista upečená hus proste patrí k novembru. Talianske príslovie hovorí ,,Oca, castagne e vino, tieni tutto per S.Martino" – ,,Hus, gaštany a víno, všetko si nechaj na svätého Martina“ a benátske ,, Chi no magna oca a S. Martin no'l fa el beco de un quatrin" – ,,Kto neje na svätého Martina hus, na druhý rok nezarobí ani na slanú vodu“...
A tak bolo v Mirane v čase obeda dosť ťažké nájsť voľné miesto v reštaurácii, väčšina ľudí si stôl rezervovala dlho vopred. Ani ja som neodolala, veď aj budúci rok chcem zarobiť nejaké bubáčiky. Dala som si husie ravioli a šťavnaté stehno na aromatických bylinkách, s jablkami, čučoriedkovým džemom a glazovanými gaštanmi a dorazila som sa dezertom v tvare spomínaného vtáka. Potom som fučala ako parná lokomotíva a ľutovala, že nebudem súťažiť, aby som to všetko vybehala....
*
Historický sprievod tvorilo takmer celé obyvateľstvo, popoludní sa ulice zaplnili prapodivnými dopravnými prostriedkami, sedliakmi, tlačiacimi vozíky so zeleninou i šľachtou v čipkách a zamatových plášťoch. Predviedlo sa i šesť súťažných družstiev, zastupujúcich jednotlivé štvrte: Ballò, Campocroce, Scaltenigo, Vetrego, Zianigo a Mirano, všetky v pásikoch, líšiace sa len farbou šatky a ponožiek.
Urobili dve kolieska okolo námestia, potom sa obecenstvo usadilo na tribúne a tímy sa zoradili na ploche.
Hra sa trošku podobá na Človeče, nehnevaj sa a zdá sa mi, že v dákom variante existuje aj u nás. Hrávali ju vraj už v starom Egypte i v Číne, o čom svedčia doklady, nájdené v hrobkách. V modernejšej verzii sa objavila počas éry Mediciovcov a keďže ju mohli hrať mladí i starí, bohatí i chudobní (a televízora ešte nebolo), postupne sa rozšírila do celej Európy. Na konci šesťdesiatych rokov minulého storočia na ňu narazil miránsky podnikateľ Sandro Albano Zara, milovník starých rozprávok a tradícií a rozhodol sa ju zaviesť ako súčasť hodov. Svojho priateľa, maliara Carla Pretiho poprosil, aby stvoril hernú plochu, inšpirovanú miestnymi zvykmi, pamiatkami a ľuďmi.
Výsledkom je oválny plán so 63 políčkami. Hádže sa dvoma kockami a figúrka sa posúva o súčet hodených čísel, ako pri ,,Človeče“. Rozdiel je v tom, že políčka obsahujú rôzne úlohy, bonusy (hus prináša šťastie, na štvorčekoch s ňou sa hráčovi zdvojnásobuje hodená hodnota), nehody a nešťastia (číslo 35 – nemocnica – hráč stojí jedno kolo, 6 – most – platí sa mýto, 19 – krčma – platí sa mýto a hráč stojí tri kolá, 42 – labyrint – hráč sa vracia nazad na číslo 39, 31 – studňa a 52 – väzenie – hráč ostáva na políčku, kým ho nenahradí niekto iný, atď.) či smrť – 58, kde sa hráč vracia na začiatok hry.
Kapitáni teda hádzali velikánskymi kockami a podľa toho, čo hodili, pani nosička vzala figúrku a odkráčala na dané políčko. Keď sa stalo, že ďalší mali ísť na to isté, družstvá oň museli zabojovať a víťaz potom šiel ďalej, porazený ostal na mieste. Napríklad raz sa zelení nazuli do dlhých lyží a mali v nich obísť celé námestie, no vďaka zlej koordinácii sa po troch krokoch zosypali na jednu hromadu a keď sa stretli so žltými, pochodujúcimi im oproti, štuchali do seba a snažili sa navzájom zhodiť, podvádzanie nebolo zakázané.
Modrí sa zase navliekli do jedných veľkých nohavíc a obiehali námestie. V kadi so slamou hľadali husie nohy a zobáky, ,,raketou“ - maketou husi hrali tenis, preťahovali sa lanom, pílili drevo. Srandovné boli skoky vo vreci s jablkom v ústach, lebo jeden hráč sa tak snažil, až mu v zápale boja padli gate a predviedol nám slipy s nehusacou tematikou. Alebo dvaja vliezli do veľkej látkovej kocky, pričom hlavy vystrčili von cez malé otvory, potom sa s kockou roztočili a ostatní po nich hádzali pocukrované koláče...
Keď niekto stúpil na nebezpečné políčko, napríklad na smrť, kapela (sediaca na námestí) zahrala smútočný pochod a pani s figúrkou sa musela vrátiť úplne na začiatok....
Väčšinou šlo o mierne infantilné súťaže, aké u nás organizujeme na MDD pre deti, no ľudia, iste už aj podgurážení zahrievacím pohárom vína, sa bavili... A to je hlavné, pretože to bola ich slávnosť a oni si ju užívali, nadšene tlieskali, dupali a povzbudzovali svojich.
Hralo sa hodinu a pol. Víťazi, hráči Zianiga, ktorí dorazili na políčko 63 ako prví, dostali veľkú fľašu šampusu a peniaze, ktoré podľa pravidiel musia venovať na charitu. A potom sa ešte len začali oslavy, bublinky striekali, jedlo sa, pilo sa do rána... ale ja som už musela utekať na vlak.
Toľko o jesenných Benátkach (a okolí)... Môže byť :)
