Ďalší večer boli odhalené Cruces de mayo, Májové kríže. Podľa legendy sa v štvrtom storočí cisárovi Konštantínovi prisnilo, že s pomocou kríža vyhrá bitku, ktorú dovtedy prehrával. Prikázal teda svojim vojakom jeden postaviť a niesť ho pred sebou do boja. Keď zvíťazil, nechal sa pokrstiť a začal stavať kresťanské kostoly.
Svoju matku, svätú Helenu, poslal do Jeruzalema hľadať kríž, na ktorom skonal Ježiš. Našla tri a aby zistila, ktorý je pravý, prikladala ich postupne k chorým aj mŕtvym. Len jeden dotykom vyliečil nemocného a dokonca oživil zosnulého. Helena ho priniesla do vlasti a keď umierala, prosila, aby kríž uctievali i po jej smrti. Sviatok ozdobovania na jeho počesť sa dnes koná v mnohých krajinách, v Cordobe ide od roku 1953 dokonca o súťaž v troch kategóriách - v historickom centre, modernej časti a v uzavretých dvoroch.
S chľastom v igelitke: Hermandades - katolícke bratstvá a susedské spolky sa na ňu v najväčšej tajnosti pripravujú mesiace vopred, potom spievajúc svoj návrh spoločne stavajú.
Dostala som mapku s krížmi, ale nepotrebovala som ju, stačilo ísť za hudbou, pri každom to žilo. Združenia si otvorili stánky a ponúkali také to lacné, ale dobré jedlo - syry, šunku, tortillu, studené salmorejo i víno. Ľudia jedli, pili, tancovali a veselili sa, proste fiesta, olé, dobrá nálada! Muzika hučala do druhej v noci, našťastie po polnoci ju stlmili na akceptovateľnú úroveň.
Kríže sa hodnotia podľa štyroch kritérií: umelecký dojem, použitá flóra, osvetlenie a zladenie s prostredím. Sú asi tri metre vysoké, najčastejšie červené a biele. Vyzdobené je i pozadie, dojem zosilňujú okolo rozložené kvetináče. V noci sú dramaticky nasvietené. Hlavnú cenu starého mesta si napokon právom odniesol ten za mojím hotelom.
Videla som však i odvrátenú stranu Španielska. Kým staršia generácia spôsobne sedela pri víne pod krížom, mladí, nemajúc prachy, prácu ani nádej, chľastali na stojáka v úzkych uličkách. Hovorí sa tomu botellón. Okolo mňa chodili v lodičkách a minisukniach nahodené baby, v rukách namiesto kabelky igelitka s lacným vínom. Nemierili do baru ani na diskotéku, ale na už známe miesta, kde sa mládež stretáva. Keď som sa tam akosi omylom ocitla, ledva som sa vymotala von. Väčšina už bola poriadne podgurážená, fajčili sa látky legálne i nelegálne a všade bola kopa policajtov, ktorí dohliadali na aký-taký poriadok. Smutné... a neskôr v noci je to vraj ešte horšie, dochádza i k vandalizmu.
Šesťročný zvodca: Na námestí Plaza de las Tendillas sa každý večer tancovalo flamenco. Vystupovali deti maličké i väčšie, dospelí i postarší. Malí ešte niekedy idú mimo rytmu, urobia chybu, zarazia sa, ale nevadí, už vystupujú. Deťúrence nemali žiadnu trému, dvojice mali rovnako zvádzajúce choreografie ako dospelí. Budúcnosť flamenca je zaručená. No musela som sa smiať, keď perspektívny mladý muž, ktorý na pódiu mužne dobýjal (a dobyl) rovesníčku, dostal od majiteľky cukrárne ooobrovskú zmrzlinu a celý ohúrený ju prišiel ukázať rodičom. Zrazu sa zmenil na vytešené šesťročné chlapča, ktoré si okvapkalo celú košeľu.
Ale inak je chlapov asi nedostatok, lebo občas ich úlohy tancovali dievčatká. Jedno v nohaviciach, s dlhokánskymi blond vlasmi, skackalo, až mu kravata nadskakovala, snažilo sa tváriť ako starý chlap a vôbec mu neprekážalo, že jeho kamošky mali na sebe krásne šatôčky. Zážitkom je flamenco v podaní starších, a neraz i objemnejších seňor. So šatkami, vejármi a paličkami dokážu neskutočné veci. Žalostné kvílenie spevákov pretavia do trhaných, na sekundu presných pohybov, sprevádzaných pohľadmi, ostrými ako dýka, že by dokázali zabiť. Zadupú, prudko a hrdo odvrátia hlavu a z očí im priam sršia blesky. Ktovie, či si túto časť svojej osobnosti nosia aj domov? A akí asi budú ich manželia, ťažké podpapučové typy? Alebo si všetok temperament vybijú na pódiu a doma sú milučké, zlatučké?
Bolo to najlepšie flamenco, aké som kedy videla, žiadne divadielko pre turistov. Španieli sú určite najtemperamentnejší národ v Európe, Cordoba si tancovala sama pre seba, malo to grády, bola v tom vášeň, láska, zvádzanie, hnev i nenávisť. Napriek tomu, že bolo horúco, sedela som tam so zimomriavkami a postaršia pani vedľa mňa celý večer tancovala, i keď pri tom sedela.
Vírenie farieb: Vrcholom bolo denné vystúpenie všetkých účinkujúcich naraz. Stretli sa neďaleko parku - a to viete, oni nepostoja, hneď si začali vyklepkávať rytmus, búchali, trepali, štrngali kastanetami a už aj si tam sami pre seba tancovali.
Potom ako sprievod prešli mestom a na námestí Plaza de las Tendillas to roztočili. Tancovali sevillanu, ľahšiu, menej technickú formu flamenca. Laicky by som povedala, že kým pri flamencu je potrebné nasadiť kamennú tvár a rázne pohyby, sevillana je jemná a hravá. Dievčatá urobili koleso alebo sa vykrúcali dve oproti sebe, pôvabné gesto sem, pôvabné gesto tam, otočka, rozdávali široké úsmevy na všetky strany. Každá skupinka mala iné šaty, červené, zelené, žlté, bodkované, strakaté, krútilo sa celé námestie, vírenie farieb, sukní a volánov bol úchvatný zážitok pre oči i pre dušu. Cítila som sa ako vo filme. Cordoba prekonala všetky moje vysoké očakávania!
A hneď som si utekala kúpiť pár metrov bodkovanej bavlny na také šaty, a aj hrebeň, náušnice a vejár!
Pokračovanie nabudúce: Púť do svätyne Panny z Linares
