Lisabon síce neponúka toľko pamiatok ako Paríž, no vďaka príjemnej atmosfére sa v ňom okamžite cítite ako doma. A to najlepšie, čo môžete urobiť po únavnom lete, je zamieriť do prvej ,,pastelarie'' (cukrárne) a dať si skvelú kávu. Za chuť vďačí miešaniu zŕn z rôznych krajín v pomeroch, ktoré sú výrobným tajomstvom.
Cukrárenská mafia: Ku káve patrí koláčik a tie domáci milujú. Pastelarie sú na každom rohu a ich výkladom sa nedá odolať. Rozvoniavajú z nich ovocné taštičky, kokosové bochníky, žĺtkové pingos de tocha, ale najmä pasteis de nata – košíčky, čo vyzerajú ako obhorené nepodarky, lebo krém, ktorým sú naplnené, pri pečení na povrchu zhnedne. No keď vám ich ešte za horúca naservírujú posypané škoricou, budete sa zalizovať až za ušami. Zaujímavé je, že kým u nás chodia do cukrární skôr ženy, tu je to naopak. Ak niekde zazriete posedávať skupinku podozrivých počerných chlapíkov, neľakajte sa, nejde o tajnú schôdzku mafie, prišli si len zamaškrtiť.
Lisabon je pohodové mesto, kde sa nikto nikam neponáhľa a takmer všade zájdete i peši. Rozkladá sa na siedmich pahorkoch, neustále stúpate a klesáte. Staré, ošarpané domy sa striedajú s novými, mnohé sú ozdobené typickými ornamentálnymi kachličkami azulejos a z okien vlaje sušiaca sa bielizeň. Ulice centra sa križujú v pravých uhloch. Keď totiž zemetrasenie v roku 1755 takmer zrovnalo mesto so zemou, markíz de Pombal, prvý minister kráľa Jozefa I, ho vybudoval nanovo. Na troskách postavil široké bulváre, obklopené reprezentatívnymi palácmi a vrátil krajine hrdosť. Jej zašlú slávu pripomínajú starodávne lampy, ozdobené karavelami i názvy uličiek ako Ouro a Prata, Zlatá a Strieborná.
Vždy s úsmevom: Vyhrievajúc sa na slniečku na námestí Rossio si najlepšie vychutnáte atmosféru. Hoci butiky ponúkajú najnovšie trendy, pred nimi si rozložil stoličky čistič obuvi a mávajúc kefami láka klientov. Dievčatko ponúka kvety, stará pani pečie gaštany a čo chvíľa sa pred vami zastaví pouličný umelec. Keď mi známa Portugalka tvrdila, že jej krajania sú veľmi, ale naozaj veľmi milí ľudia, mala som isté pochybnosti. Nikto vám predsa nepovie, že v jeho domovine žijú hyeny. Lenže niečo na tom je. Každý sa na mňa usmieval, spytoval sa, skadiaľ som a keď som sa pýtala na smer, zdalo sa, že ma odvedú až tam. Predavač trpezlivo čakal, kým zo seba vysúkam pár portugalských slovíčok a keď som zaváhala, snažil sa uhádnuť, čo mám na mysli, hoci napokon vysvitlo, že vedel po anglicky. Skúste zakoktať v Paríži a Francúz okamžite prejde do inej reči, len aby ste, preboha, neprznili jeho rodný jazyk. V hoteli ma vítali ako starú známu, s čašníkmi som debatovala ako s najlepšími priateľmi a vôbec sa ma nepokúsili okradnúť. Zvláštni ľudia, títo Portugalci.
Jazda smrti: Do štvrte Bairro Alto sa vyvezte špeciálnou električkou Elevador da Gloria. Aby sa pasažieri pri jazde do vrchu nezosypali na jeden koniec, je stále udržiavaná vo vodorovnej polohe, akoby padala na ňufák. Alebo použite výťah Santa Justa, čo vyzerá ako veža, utkaná zo železnej čipky. Určite vám niečo pripomenie - postavili ho totiž v roku 1902 podľa návrhu Eiffelovho žiaka Raoula Mesniera du Ponsard.
Bairro Alto ožíva až večer. Majitelia reštaurácií v strmých uličkách rozložia stoly na schody i do kopca, takže si musíte pridŕžať tanier, aby vám neskĺzol. Čo si dať? Portugalci sú majstrami v príprave rýb, odporúčam grilovanú pražmu (dourada grelhada) a k nej ľahké zelené víno (vinho verde). Ich špecialitou je aj treska (bacalhau). Všimli ste si v obchodoch nevábne voňajúce pláty ako z preglejky? Taká vysušená a nasolená vydrží mesiace, len ju noc pred prípravou treba namočiť, aby sa zbavila soli, a potom s ňou možno robiť, čo chcete. A pri dezerte sa započúvajte do fada, melancholického, srdce trhajúceho spevu, ktorý pripomína flamenco.
K hradu Sv. Juraja zase jazdí malá električka, ktorá cestou hore prekonáva veľké rozdiely a občas sa rúti takou úzkou uličkou, že chodci so smrťou v očiach uskakujú a chrbtami sa tlačia k múru, aby ich nevzala so sebou. Sedí sa na drevených laviciach a kým dorazíte na miesto určenia, vyklepe vás ako nedeľný rezeň.
Ak sa vyberiete po vlastných, budete odmenení výhľadmi na rieku Tejo, ktorá sa tu vlieva do oceánu. Krivolaké cestičky pripomínajú arabský bazár, rozkošné umelecké obchodíky ponúkajú strieborné šperky, ale aj portské víno za tisíce eur. Z hradu zostali len múry, o zábavu sa dnes starajú najmä miestne pávy. Len musíte mať šťastie a zastihnúť samčeka, ako sa snaží ,,zbaliť'' jednu zo samičiek. Škriekal, šuchoril svoj trblietavý tyrkysový vejár až oči prechádzali, natriasal ním ako brazílska tanečnica zadkom, no márne. Jeho partnerky dali prednosť žrádlu, obchádzali stoly, dúfajúc, že sa im ujde nejaká omrvinka. Keď sa k nim ten chudák s rozprestretým chvostom konečne dotackal, pávice odmietavo zafŕkali a ušli.
Nežná karafiátová: Trajektom sa preplavte na druhý breh, kde sa týči 82 m vysoká socha Krista. Najpôsobivejšia je pri ružovom západe slnka, ktorý je tu takmer pravidlom. Most 25. apríla kúsok od nej pripomína Golden Gate v San Franciscu. Názov dostal na počesť portugalskej ,,nežnej'' Karafiátovej revolúcie v roku 1974, keď sa ľud vzbúril proti fašistickej diktatúre a vojaci si na znak mierumilovnosti zasunuli do hlavní pušiek kvety. Pri rieke stojí i symbol Lisabonu, veža Belém, bývalý maják. Stadiaľto moreplavci odchádzali do neznáma a sem sa zase vracali. Ich pamiatke je venovaný Pamätník zámorských objavov.
Futuristický Park národov, vybudovaný pre EXPO '98, i dnes priťahuje svojimi atrakciami. Strážia ho dve budovy v tvare plachetníc, pomenované podľa lodí Vasca da Gamu – Svätý Gabriel a Svätý Rafael. Chodníkmi ponad more sa dostanete do jednotlivých pavilónov, z lanovky je dobrý výhľad na most V. da Gamu, ktorý meria 17 km a je najdlhší v Európe.
Druhé najväčšie Oceanárium na svete obýva viac ako 10 000 morských živočíchov, aké sa vám málokedy podarí zazrieť vo voľnej prírode. Žraloky, ale aj obrovské kraby, ktoré vyzerajú ako pochodujúca prilba. Podivne neforemná ryba mola mola, čo pripomína guču mäsa. Modré medúzy s bielymi bodkami plachtia vo vode elegantne ako tanečnice a malej priesvitnej raji, pricucnutej na sklo, vidno všetky vnútornosti. Najväčší úspech má morská vydra, ktorá robí premety alebo si len tak lebedí ležiac na chrbte (priam čakáte, že vytiahne noviny a začne si čítať).
Veselé mesto: Z Lisabonu je to len polhodinka vlakom do prímorského mestečka Cascais, kam sa domáci utiekajú na víkendy. Cestičkou medzi farebnými domčekmi sa dostanete až na pláž a ak zájdete doprava za maják, objavíte Boca do Inferno (Papuľu do pekla), kde vlny s obrovským hukotom narážajú na skalné útesy. Z Cascais môžete peši prejsť popri mori do až ďalšieho letoviska Estorilu, a ešte si pritom aj zacvičiť, lebo promenáda je plná voľne prístupného náradia.
Biely Obidos sa ukrýva na vrchu za hradbami zo 14. storočia, a to tak dôkladne, že keď vystúpite uprostred polí z vlaku a nikoho nestretnete, tak ho ani nenájdete. Ja som mala šťastie, nasmerovali ma na úzku cestičku do lesa a po nej som vyšliapala až hore. Tu sa vyrába slávny višňový likér ginjinha (,,žinžíňa''), takže v každom obchode so suvenírmi majú aj výčapný pult, kde vám ju za euro naservírujú v čokoládovom poháriku. Hneď mi bolo jasné, prečo je mesto plné samých veselých ľudí, väčšina si ju i napriek horúčave dávala pri každom druhom. Škoda, že som nevidela, akým štýlom potom zliezali strmý kopec cestou na stanicu.
Vojak Čonkin: Okrem žinžíne tu ponúkali aj značne podozrivý ,,licor de merda''. Každému, kto ovláda nejaký románsky jazyk, je jasné, že by malo ísť o likér z exkrementov. Že by Portugalci videli Menzelovho Vojaka Čonkina? (Spomínate si na jeho suseda, ktorý experimentoval i s týmto ,,materiálom''?) Je to inak, nápoj, uvedený na trh v roku 1974, bol takto pomenovaný ,,na počesť'' vlády, s ktorou v tom období Portugalci zjavne neboli veľmi spokojní.
Do Sintry sa vyberte za pekného počasia, lebo ak na vrchy okolo nej sadne hmla, žlto-ružové vežičky a vežuliatka svetoznámeho paláca Pena sa stratia v opare a z hradieb neuvidíte more, skôr sa vám bude zdať, že hľadíte do mlieka. Rozprávkové sídlo je jedným zo siedmich divov Portugalska a jeho interiér si v ničom nezadá hoci aj s francúzskym Versailles. Komnaty sú veľkolepo zariadené do najmenších detailov, až máte pocit, akoby si kráľovská rodina len na chvíľu niekam odbehla.
Pár kilometrov od Sintry sa nachádza najzápadnejší bod Európy – mys Cabo da Roca. Keď tam stojíte 140 metrov nad morom a hľadíte na nekonečný Atlantický oceán, je vám zrazu jasné, prečo boli Portugalci takí skvelí moreplavci. Ktorého muža by nelákalo plaviť sa za horizont a zistiť, či je za ním koniec sveta alebo iný kontinent? Nemali inú voľbu, len sa stať námorníkmi. A tak Vasco da Gama ako prvý Európan v roku 1498 pristál v Indii, Fernão de Magalhães oboplával zem a Pedro Álvares Cabral objavil Brazíliu. V turistickom centre i vám vydajú certifikát, že ste boli ,,tam, kde sa končí zem a začína more, kde pulzuje duch viery a dobrodružstva, ktoré viedlo karavely hľadať nové svety.''
