V španielskom mestečku El Puig sa dokonca v posledný januárový víkend koná Batalla de las ratas, potkania bitka. Pôvod tejto tradície nie je celkom jasný. Hlodavce v stredoveku neraz vyžrali zásoby potravín, spôsobili hlad a mor a ľudia ich nenávideli tak veľmi, že s nimi počas ľudových slávností hrávali ,,piñatu“ – zavreli ich do hlinených hrncov, ktoré zavesili na lano, potom ich palicou rozbili a keď zviera vypadlo, umlátili ho.
Namiesto cukríkov: Podľa iných zdrojov sa počas sviatku San Pedra Nolasca nádoby, zvané cucañas, plnili sladkosťami, a tie pritiahli potkany. Dostali sa dnu a keď sa začala súťaž, kto najrýchlejšie rozbije cucañu, na dav sa namiesto dobrôtok vysypalo nečakané prekvapenie. Sklamaní hráči sa vrhli na zviera, zahlušili ho a hodili do davu. Ten, na koho dopadlo, ho za všeobecnej veselosti šmaril ďalej, až sa strhla bitka a potkany lietali sem a tam. Ľuďom sa zábava zapáčila natoľko, že sa stala pravidelnou súčasťou osláv.
V roku 2012 bola Batalla po dlhých protestoch ochrancov práv zvierat oficiálne zakázaná, no novinári odhalili, že napriek tomu sa stále koná. Veď sa im vraj o rok neskôr domáci aj vyhrážali a komusi rozbili kameru. Napadnutí obvinili radnicu i miestnu políciu, ktorá vôbec nezasiahla, z pasivity.
Organizátori sa bránia, že bitka má niekoľkostoročnú tradíciu, a nejde ani o porušovanie práv zvierat, pretože sa používajú mŕtve. Kedysi ich vtipkári zopár šupli do hrncov i živých, no dnes ich vraj nadšenci skapané zbierajú na poliach a zmrazujú, aby vydržali až do príslušného dňa. V minulosti sa použili i hygienicky neškodné potkany z laboratórií a dokonca aj králiky! A okrem toho, muž vraj nie je mužom, kým si nehodí potkanom!
Kuchyňa pod holým nebom: El Puig, nachádzajúci sa pri Valencii, bol i v zime nádherne slnečný. Pred kláštorom už od rána panoval čulý ruch. Súčasťou charity, ktorej sa venoval svätý San Nolasco, patrón mesta, bolo varenie pre hladných a chudobných. Kňazi preto celý rok zbierajú peniaze, aby potom mohli na hlavnom námestí rozložiť ozrutné hrnčiská a ukuchtiť v nich miestnu špecialitu, “arròs amb fessols i naps”, ryžu s fazuľou a kvakou. Tá sa dnes symbolicky rozdáva všetkým. Miestni si priniesli tašky s hrncami a postavili ich do radu, námestie bolo plné kľukatých cestičiek. Vrchný kuchár po jednom obchádzal kotly, ochutnával a dochucoval, za ním šli muži s obrovskými varechami, ktorí sa to celé snažili premiešať. Po omši kňazi kotly požehnali, pred mojimi neveriacimi očami si s nimi porobili selfíčka a konečne začali jedlo rozdávať.
Pred radnicou sa zatiaľ pripravovali tanečníci vo valencijských krojoch. Ženy mali na živôtiku čipkovú šatku, zopnutú úchvatnou sponou. Zapletené vrkoče vzadu na vlasoch sú v skutočnosti príčesky. Pripevňujú sa ihlicami, ktoré ladia s náušnicami. Páni boli v krátkych nohaviciach. Keď kapela spustila, začala tancovať iba jedna dvojica, no postupne sa pridávali ďalšie a ďalšie. Páry obtancovali celé centrum.
Napätie stúpa: ,,Rozbíjanie hrncov” sa malo konať o piatej na námestí Plaza de la Constitución. O štvrtej som sa šla mrknúť na miesto činu. Zdalo sa, že napriek zákazu sa niečo diať bude, lebo predavači obkladali obchody igelitom. Krúžiac po okolí som si všimla skupinky mladých, ktorí sa tvárili, že len tak postávajú, ale bolo jasné, že na niečo čakajú. Zazrela som chalanov s veľkým mechom, nenápadne podišli k ľuďom, niečo im pošepkali a oni im nenápadne do mecha vhodili peniaze. Na pokutu či príspevok na chov potkanov?! Preventívne som sa od nich držala ďalej, aby mi ako zjavnej turistke s foťákom nedali po hube. A začula som aj dievčatá, baviace sa o ,,ratas“. Vymaľované, nahodené a vzrušené, akoby sa chystali do baru. U nás, keď sa dievča páči chalanovi, tak jej podrazí nohu alebo ju potiahne za vrkoč, tu zrejme po vyvolenej šmarí potkana.
Pravidelne som chodila nakúkať na námestie, či sa už niečo deje. Nielen ja, i ďalší turisti alebo novinári, ale aj domáci a policajti. Všetci sme ukrývali fotoaparáty a hrali neviniatka. Aj policajti. Napätie rástlo, že by sa dalo krájať. Keď sme šli úzkou uličkou k námestiu tretíkrát, predstierajúc záujem o miestnu architektúru, oproti šla hliadka v uniforme. Tvárili sa, že nič, ale vedeli sme, že vedia, že vieme!
O pol piatej sa to na námestí začalo zahusťovať. Prekvapila ma rodinka, ktorá si to tam namierila aj s kočíkom. Neviem, či by bolo veľmi hygienické, keby k malému dopadol hlodavec a on by ho začal ožužlávať! Asi ho odmalička privykajú španielskym zvykom.
O trištvrte došli chalani s mechmi. Roztiahli transparent ,,Obyvatelia El Puigu sú hrdí na svoju tradíciu a nenechajú si ju vziať!“ Potom otvorili dve vrecia plné lôpt a začali ich kopať kade tade a ľudia sa pridali. Hovorila som si, že ak je toto náhradná zábavka, je to vtipné.
Lenže ešte nebolo päť hodín.
Hrnce nad námestím: Z davu sa ozvali výkriky ,,Ratas, ratas!“, no ľudia stále kopali. Mala som tušenie, že o chvíľu príde to hlavné a pomaly som začala cúvať z námestia.
A aj tak bolo. Zrazu, kde sa vzalo, tu sa vzalo, nad nami sa objavilo lano a na ňom sa hojdala hlinená nádoba. Netuším, ako sa tam zjavila a kto ju rozbil, strategicky som zacúvala ešte hlbšie do uličky, dúfajúc, že do nej nik nedohodí.
Z jačania davu som usúdila, že prvý potkan vypadol, či už živý alebo mŕtvy, čerstvý alebo mrazený. A o sekundu už aj letel nad námestím! Keď pri treťom vzlete zamieril k nám, všetky tie mladé baby s nadšeným piskotom zutekali a ja tiež, samozrejme. Každý podarený úder bol vítaný revom. Potkany lietali sem i tam, veď zasiahnutý je povinný zdvihnúť dlhochvostého živočícha a šmariť ho po ďalšom! Tí lepší trafili aj ľudí na okolitých balkónoch. Policajti nevzrušene postávali v uličke, nechajúc akcii voľný priebeh. Možno tam boli len na ochranu novinárov.
Španieli musia mať tú krvilačnosť v génoch, mňa by v puberte nik nedonútil, aby som si div že nie vo večernom mejkape šla zahádzať hlodavcami. Nuž, asi majú trochu odlišné spoločenské hry ako my, i keď sme sa ako deti hrávali na ,,Krvavé koleno“.
Neviem, koľko boj trval, ja som sa vzdialila po desiatich minútach, stačilo. Vyzeralo to, že tohtoročná úroda potkanov bola početná a bitka ešte chvíľu potrvá.... bŕŕŕŕŕ!
