O anglických zvykoch toho veľa neviem, a tak ma celkom prekvapilo, že i v Londýne sa oslavuje koniec poľnohospodárskej sezóny. Sviatok sa oficiálne nazýva October Plenty, čo si dovolím voľne preložiť ako Októbrová hojnosť. Je kolektívnou oslavou jesene a jedla, pri ktorej sú obyčaje predkov predvádzané moderným pouličným divadlom.
Všetko sa začína na Borough Market, najstaršom ovocnom a zeleninovom trhu v Londýne, kde dobrovoľníci dva dni ,,montujú“ Corn Queen, Obilnú kráľovnú. Je to vysoký slamený panák, na ktorého postupne navešajú najrôznejšiu zeleninu: šalát, papriku, zemiaky, zeler, pór, repu, baklažány, rebarboru, cibuľu, ale i jablká. Prsia mala fešanda z tekvíc, prsty z mrkvy a na nich dokonca cesnakové prstene.
V deň sviatku sa k nej pripojili ďalšie tradičné postavy – Berry Man a bohyne Iris, Ceres a Juno (Ceres reprezentuje poľnohospodárstvo a úrodnosť, Iris dúhu, Juno je kráľovnou).
Bobuľový muž so zelenou tvárou pôsobil trochu strašidelne, jeho šaty z brečtanu, previazané gaštanovým opaskom, zdobil golier z jarabiny a dvojfarebný náhrdelník z jabĺk. Na hlave mu trónil klobúk z jesenného lístia a kvetov, ovinutý červenými bobuľami, v ruke zvieral žezlo z listov, chmeľu a šípok. Hobby Horse, muž prezlečený za koňa, veselo hopkal okolo, ovešaný koláčmi a bochníkmi.
Títo všetci sa zhromaždili v štvrti Bankside na južnom brehu Temže. A po dvanástej sa sprievod, vedený Bobuľovým mužom, ulicami Londýna za spevu a hudby pomaly presunul do divadla Shakespeare's Globe. Len nemotorná Kráľovná, ťahaná na kolieskach, ostala odparkovaná vonku – k radosti davu, ktorý si s ňou robil selfíčka.
V okrúhlom divadle s otvorenou strechou sa sedí vlastne vonku, na drevených galériách. Hoci obloha bola sivá, našťastie sa nerozpršalo, a tak sme si mohli vychutnať spev bohýň, žehnajúcich novej úrode, skoky Konského muža cez odvážnych dobrovoľníkov i tanečníkov Morris dance. Tento ľudový tanec tancuje väčšinou skupina mužov a ako rekvizity používajú palice alebo šatky. Skúste si to predstaviť – chlapi mladší i starí, občas aj s veľkými brušiskami poskakujú, cengajúc hrkálkami na nohách a pri tom sa snažia nežne mávať do rytmu bielymi šatôčkami... Nech mi Angličania odpustia, ale bolo mi to celkom smiešne...
Na záver Iris, Ceres a Juno obdarovali zástupcu divadla tradičnými darmi: slamenou bábikou, aby sa tu i naďalej rodili dobré predstavenia a konským hnojom na plodnosť myšlienok.
Deň jablka
Potom sa sprievod opäť pobral na Borough market, kde prebiehal zároveň i Deň jablka. Ten sa koná od roku 1990 a jeho úlohou bolo pôvodne len poukázať na odrody, ktorým hrozí vyhynutie, no postupne sa stal príležitosťou hrdo predviesť, čo sa kde pestuje a podporiť lokálnych farmárov. Dnes ho organizujú v mnohých mestách a dedinách.
Borough market je veľmi príjemný priestor, kde možno okúsiť anglické i exotické šmakocinky a lakocinky, pochutiť si na skvelých domácich koláčikoch, zakúpiť čerstvú zeleninu a ovocie, aj originálne halloweenske sušienky v tvare kostry.
Teraz však bolo v hlavnej úlohe jablko a všetko, čo s ním súvisí - sladkosti, čatní, mušt vo fľaškách i čerstvý, horúci. Karamelovo-jablkový závin rozvoniaval doďaleka, nedokázala som mu odolať. Včelári vysvetľovali, ako si založiť úľ, známa food stylist a ,,vymýšľačka‘‘ nových receptov Lesley Holdship nám predviedla, ako z jabĺk, fíg a plesňového syra upiecť originálnu placku.
No a ponukou dňa boli vrecúška jabĺk, mohli ste si vybrať žiarivožlté, trávovozelené, rapavé hnedé, belavé, s červenými líčkami... alebo ich mix. Jabloň prišla do Veľkej Británie pravdepodobne s Rimanmi a jej pestovanie sa rýchlo rozšírilo. Civilná vojna a mor v 14. a 15. storočí spôsobili útlm, no Henrich VIII nechal z Francúzska priviezť nové odrody a do roku 1600 bolo v krajine založených množstvo sadov. Veľký rozmach prišiel v 18. storočí vďaka rastúcemu dopytu po mušte. Dnes existuje okolo 7500 druhov jabĺk a v Británii sa pestuje viac ako 2000 z nich. Najväčší dopestovaný plod vraj vážil takmer kilo a pol - to si naozaj neviem predstaviť.
V tržnici sa vlády ujala Pomona, rímska bohyňa hojnosti a jabĺk a ochrankyňa ovocných stromov. Ona i jej kolegyne dávali ľudom ochutnávať kúsky jabĺk a vysvetľovali, skade pochádzajú a kto ich vyšľachtil. Niektoré vyzerali nechutne a niektoré boli fakt podivné, kožovité, poskrúcané, ale všetky boli dobré. A kto chcel, mohol si na identifikáciu priniesť svoje vlastné, záhadné - možno bol Doktor Apple po okúsení schopný povedať mu, čo to vlastne pestuje doma na záhrade...
Smrť Johna Barleycorna
Nemohla chýbať súťaž v šúpaní jabĺk, samozrejme, zvlášť pre deti a pre dospelých. Vyhral ten, komu sa podarilo orezať najdlhšiu šupku v kuse. A keď víťaz vyfasoval vrece jabĺk, zabudol aj na oškreté hánky...
Hlavnou atrakciou bola divadelná hra a po nej nasledovala poprava Johna Barleycorna. Ľudová pieseň o tejto postave prirovnáva žatvu a sladovanie jačmeňa k poprave, ktorá pomáha ostatným prežiť. John Barleycorn je zosobnením úrody a pochutín, ktoré sa z nej vyrábajú - chleba, piva a whisky. V deji je vystavený rôznym útokom a potupám, predstavujúcim jednotlivé etapy pestovania, kosenia a spracovania obilia, až napokon umiera. Ale vďaka jeho smrti bude na stole jedlo, skonal, aby ostatní mohli žiť...
John mal na sebe staré handry a okolo krku otiepku slamy. Odtrpel si buchnáty a štuchance, až padol, aby sa na záver i on pridal s pohárom piva ku kolegom na scéne, oslavujúcim nový život. Priťukli si krígľami opojného moku a spievali odušu...
A potom začali rozoberať Kráľovnú úrody, strihali z nej plod po plode a hádzali do davu. Niektorí nachytali dosť na zeleninovú polievku, i mne sa ušla mrkva a cibuľa. Lietalo to vzduchom sem a tam, i veľké, priam nebezpečné kusy - nechcela by som veru dostať do gebule obrovským póriskom alebo polkilovým zemiakom.
Dva dni tvrdej práce a Kráľovná bola zdecimovaná za pár minút. Ako posledné prišli na rad prsia – tekvice. Tie sa však ako vzácnosť najvzácnejšia dražili! Každý mohol hodiť do pľacu cifru a ten, kto ponúkol najviac, si nakoniec kráľovské ňadrá odniesol domov - a spokojní herci mali na pivo.
























