Ako som spomenula v predchádzajúcom článku o jarných provensálskych festivaloch, vŕšky okolo Nice a Cannes sú v tomto období žlté od kvitnúcej mimózy.
Tento strom, obsypaný tisíckami chlpatých bobuliek, sem v 19. storočí doviezli z Austrálie a on sa ešte stále neaklimatizoval - kvitne v januári a februári, keď je na jeho rodnom kontinente leto.
V roku 1929 na to doplatil, lebo nečakane udreli také mrazy, že takmer všetky dreviny vymrzli a ich obnova trvala dva roky. Na jeho počesť odvtedy v Mandelieu la Napoule neďaleko Cannes vo februári organizujú Mimózový festival.
Keď som na ňom bola po prvýkrát, akousi náhodou sa mi pošťastilo dostať priamo do obrovského hangára, kde sa pripravujú figúry do sprievodu. Poctivo na nich pracuje celá dedina, mládež i stárež: niektorí trhajú vetvičky na menšie kusy, ďalší ich priväzujú na mohutné kovové konštrukcie, ktoré tvoria základ sôch. Na ozdobu sa spotrebuje až okolo dvanásť ton kvetov, takže si viete si predstaviť, ako to vnútri rozvoniava.
Modrasté klobásy: Súčasťou festivalu sú denné i nočné sprievody alegorických vozov, voľba Kráľovnej mimózy a vystúpenia pouličných umelcov. Nesmie chýbať ani trh s miestnymi produktmi - ten si rozhodne nenechajte ujsť. Francúzi využívajú všetko, čo im poskytuje príroda a ešte to rafinovane kombinujú. O syroch sa toho už popísalo dosť, viac ma prekvapili klobásy: gaštanové, figové, olivové, orechové, medovo-levanduľové či čučoriedkové (tie posledné i modrastou farbou). Na moju otázku, či sa to tak trochu nebije so slaným mäsom, mi predavač vysvetlil, že ovocie mu len dodá tú správnu chrumkavosť. Ochotne mi odkrojil z každej kúsok a nútil ma ochutnávať, prežúvať a rozoznávať ich jemné nuancie, pripadala som si ako taký mäsový sommelier. Mal pravdu, klobásky boli iné – ale skvelé.
Možno si tu zakúpiť i kytičku mimózy, nazývanej aj zimné slnko. Po vynájdení špeciálneho prášku, ktorým sa životnosť kvetov predĺžila na osem dní, sa poľnohospodári vykašľali na ovocné stromy a začali sa venovať len žltým guľôčkam. Sú vyhľadávanou surovinou pre výrobu parfumov, sviečok, mydla a marmelády. Navyše, keď raz isté dievčatko natrhalo pár halúzok pre svoju mamu a ukrylo ich na noc do vlhkej práčovne, zistilo sa, že kvitnutie možno urýchliť – halúzky boli do rána plné kvetov. Dnes Mandelieu la Napoule exportuje do sveta okolo osem miliónov kytíc ročne, a to už je iný kšeft.
Ak si chcete jednu natrhať osobne, zájdite na prechádzku do najväčšieho mimózového lesa v Európe v pohorí Tanneron. Žlté stromy sa nad vami budú klenúť ako zlatá brána a z vŕškov dovidíte až na zasnežené Alpy...
Pokračovanie nabudúce: Karneval v Nice
