--------
Miláno je mesto luxusu a vie to dať najavo. Vždy je oslňujúce, ale teraz v trblietavom šále zo strieborných stromčekov je priam bombastické. V jednej uličke vám nad hlavou visia zlaté gule, ponad inú sa klenie tunel zo svietiacich oblúkov. Z podlubia obchodného domu Rinascente prší zlatý dážď, okolo butikov sa ovíja voňavá čečina. V papiernictve postáva chrbtom k výkladu pätnásť malých Mikulášov, ktorí do rytmu vrtia zadočkom, o kus ďalej uprostred efektne poletujúcich (umelých) vločiek spieva koledy detský zbor.
Ako upútať
V decembri sa sem zbiehajú hviezdy hollywoodske i miestne, ľahko ich odhalíte podľa húfu paparazzov, ťahajúcich sa za nimi ako žuvačka. Nakupujú najmä na uliciach Montenapoleone a Della Spiga, kde majú svoje sídla svetoznámi návrhári. Tí pred sviatkami doslova šalejú a výklady menia tuším každú polhodinu. Každý chce a musí upútať, či už na to využije žiarovkové šaty, päťdesiat tort, sexi pózy striedajúcich kulturistov, polonahé modelky alebo štedrovečerný stôl s horiacimi sviečkami, pretekajúci jedlom, zákuskami a kvetmi. Jeden rok sa istá značka šampanského kvôli reklame spojila s najexkluzívnejšími butikmi - do výkladov naaranžovali živé modelky s fľašou penivého moku v rôznom štádiu pripíjania, pitia či opitosti. Chúďa u Dolce & Gabbanu malo okrem poloprázdnej čaše v ruke na sebe iba minisukienku, kým modelka v starožitnostiach sa so zatvorenými očami rozvaľovala na ležadle a pri nohách sa jej váľala už prázdna fľaša. Tá si veru mohla aj pospať.
V iných mesiacoch si tu predavačky medzi dvoma zákazníkmi pokojne môžu dať šlofíka, ale teraz si aj máknu. V Japonsku v tomto čase pravdepodobne ulice zívajú prázdnotou, lebo všetci obyvatelia krajiny vychádzajúceho slnka sú v Miláne.
Oh bei Oh bei
Decembrové nákupy sa začínajú na Fiere (vo veľtržnom centre), kde sa prvý týždeň schádzajú obchodníci zo všetkých kútov sveta (tak skoro preto, aby nekonkurovali milánskym). Najlepšie firmy tejto planéty chodia do Milána ponúkať hodinky, korenie, nábytok, víno, šatstvo, koberce, nábytok i bicykle. Pavilóny sú rozdelené podľa svetadielov a môžete v nich stráviť celý deň, aj sa najesť špecialít danej kuchyne (týmto pozdravujem obchodníkov zo Sicílie, u ktorých som do seba natlačila ich neodolateľné koláčiky cassatu a babá al rum, mňam!)
Siedmeho decembra sa v Lombardii nepracuje, je to deň ich patróna, svätého Ambróza. Na jeho počesť sa až do nedele konajú veľké trhy Oh bei, Oh bei. Hovorí sa, že sa začali realizovať ako spomienka na návštevu pápežského vyslanca v roku 1510. Aby si získal priazeň Milánčanov, vošiel do mesta s množstvom sladkostí a hračiek, ktoré rozhadzoval deťom. Tie radostne volali: ,,Oh bei, oh bei!“ - ,,Aké krásne, aké krásne!“ Nadšený dav odprevadil posla až do baziliky svätého Ambróza a následne bolo rozhodnuté pripomínať si tento deň každý rok.
Trhy sa konali na rôznych miestach, azda najlepšia atmosféra bývala v uličkách okolo spomínaného kostola, no v roku 2006 ich presunuli do centra, k palácu Sforzesco.
Okolité cesty sú plné stánkov s mäkulinkými ekvádorskými svetrami, indickými šatkami a mexickou bižutériou, ale i s riadom, nábytkom či topánkami. Vládne tu príjemná, neuponáhľaná atmosféra. Pre mňa Oh bei, oh bei znamená fritellu (šišku s krémom) a konečne varené víno, ktoré nemajú nikde inde. Netreba - v Miláne nie je až taká zima.
Kalendár musí byť
K Vianociam v Taliansku neodmysliteľne patria aj kalendáre. Nemyslím také obyčajné, stolové. Ak ste hviezda a práve letíte, jednoducho MUSÍTE pre svojich fanúšikov v decembri vydať sexi kalendár. Erotický, decentný alebo aj vulgárny, podľa vášho gusta a odvahy. Jeho predaj a pirátske sťahovanie z internetu sú kritériom vašej úspešnosti. Ak váš akt nevisí v každej kuchyni, hviezda nie ste!
A tak som si jedného dňa kráčala cez pasáž a zrazu vidím masu policajtov, zadržiavajúcu dav. Keďže ja som prišla z nečakanej strany, nik ma nezastavil.
Vo výklade istého obchodu som zbadala dve blonďaté hlavy. Bližšia patrila moderátorke, ktorá spovedala Valeriu Marini. Herečka (o rozmeroch 120-50-120) svoje majestátne telo narvala do čipkových ružových šiat, ktoré ako obvykle viac odhaľovali ako skrývali a cez plecia mala prehodené kožené sako.
Aj ja som sa zaradila do davu - nie pre podpis, mne mohla byť celá Valeria ukradnutá, ale kvôli atmosfére. Pripadala som si ako v šesťdesiatych rokoch. Takto nejako asi vyzerala hystéria na koncertoch Beatles! Takto nejako bola obliehaná Brigitte Bardot!
A Valeria Marini bola v podstate miestna Bardotka s dokonalými mierami, z ktorých chlapi odpadávali, no žiaľ, v určitom veku sa vydala cestou plastických operácií a pri pohľade na ňu sa mi obvykle vybaví káčer Donald. Keď zbadá kameru, okamžite sa nasrší, doširoka roztvorí oči, našpúli pery a vystrčí poprsie, je dokonalým dekoračným prvkom diskusných programov. Neustále sa sťažuje, že je prenasledovaná paparazzmi celej krajiny, ale možno by nebola, keby sa po uliciach nepremávala omotaná štyrmi šnúrami, vydávanými za šaty.
Dav sa zväčšoval, hoci tí vzadu ani nevedeli, či sa stojí na zemiaky alebo na banány, no všetci stáli a čakali. Policajti nervózne hliadkovali, šermovali vysielačkami a dorozumievali sa ráznymi gestami a ostrými pohľadmi, akoby mal vo výklade Berlusconi zraz s Trumpom a Putinom. Valeria práve poskytovala interview o svojom nahom kalendári. Zostávala na mieste, striedali sa len novinári. Panika vypukla, keď akýsi vtipkár zvreskol: „Aha, vyzlieka sa!“
Dav začal šalieť a prudko sa vlniť, každý sa chcel prebiť k výkladu a zazrieť aspoň kúsok božskej Valerie. Ľudia takmer pretrhli policajný kordón.
Herečka po skončení rozhovorov vošla do obchodného domu a stadiaľ ju bez ujmy na zdraví prepašovali pravdepodobne podzemnými priestormi von.
Koncerty
Ďalším sprievodným znakom Vianoc sú koncerty na všetkých možných i nemožných miestach Milána - zadarmo. Viete si predstaviť, ako úchvatne sa obrovskou katedrálou niesol hlas Albana a Montserrat Caballé? Amedeo Minghi si zaspieval v Pasáži Vittoria Emanuela druhého a ľudia ho mobilom vysielali priateľom.
Najväčší koncert sa konal na námestí pred Dómom a prenášali ho do celej krajiny. Začínal sa o deviatej, ale najlepšie fleky boli obsadené už o pol siedmej. Mne sa o ôsmej ušlo miesto až v polovici námestia. Bola tam tlačenica, ale aspoň nám nebola zima. Ľudia spievali, kričali a mávali, vládla super nálada. Program uvádzal blonďatý miláčik národa Lorella Cuccarini (sexi matka štyroch detí – sen všetkých Talianov) a moderátor Massimo Lopez. Obaja podávali životný výkon, dostali publikum do varu a robili si s ním, čo chceli.
Koncert trval do polnoci a vystúpili na ňom najväčšie hviezdy. Ja som sa vplyvom tlakov zozadu pomaly posúvala dopredu, ale keď som sa konečne prepracovala k pódiu tak blízko, že som rozoznala postavy na javisku, program sa skončil.
Po koncerte som šla s davom za pódium, skadiaľ mali vychádzať účinkujúci. Všetci sa chceli dotknúť hviezd! Potešilo ma, že v tom nie som sama, zhromaždili sa tam nielen mladí, ale aj starí a veľmi starí a všetci čakali na svojich obľúbencov, ktorí tadiaľ naozaj vychádzali.
Ľudia sa rozostúpili, utvorili vzorový koridor (Kňažko by mal radosť) a nechali ich prechádzať, ani si nepýtali podpis, jednoducho sa len na nich chceli pozrieť zblízka a podať si s nimi ruku, pričom im veselo tykali ako starým známym. Prešiel Fausto Leali, Antonella Ruggero, a nakoniec cez koridor expedovali toho člena kultovej skupiny Pooh, ktorý nestihol s ostatnými ujsť tajným bočným východom. Štyria carabinieri ho uprostred seba vliekli doslova ako masového vraha, aby zabránili davu vybozkávať ho od hlavy po päty. Eskortovaný člen Pooh sa ospravedlňujúco a zahanbene usmieval, možno ani sám netušil, že ho povlečú takýmto spôsobom.
Keď sa roznieslo, že vnútri už nik nie je, dav sa disciplinovane rozišiel.
Šaty za pár tisíc? Nepodarok!
Dnes ako pracujúca si už niečo môžem dovoliť aj ja, no ako študentka som sa nákupných orgií nezúčastňovala. Bola som však rada, keď ma prišla navštíviť kamarátka Zuza a chcela ten luxus aspoň vidieť na vlastné oči.
Povodila som ju po všetkých obchodoch, ale obávam sa, že každý, kto si pozrie tunajšie katedrály kapitalizmu, odíde s ťažkou traumou, ktorá ho poznačí na celý život. Na Zuzu to dopadlo hneď v obchodnom dome Rinascente, keď si obzrela vianočný tovar. Vždy tam majú super veci a myslela som, že ma už nemôžu prekvapiť, ale podarilo sa: tie baliace papiere, tie úchvatné stužky a ozdoby, nad každou guľou sa mi chcelo plakať a kradnúť, boli to hotové majstrovské diela, každá jedna stála minimálne 50 eur a vôbec mi to nepripadalo prehnané.
Na treťom poschodí to Zuza nevydržala s nervami a rozhodla sa, že keď už na to v živote nenašetrí, tak si to aspoň vyskúša. Začala malými čiernymi v Rinascente a skončila niekoľkotisícovou róbou na Via Montenapoleone. Vošli sme k Romeovi Giglimu, kde si vybrala najdrahší model a desať minút sa v ňom zvŕtala pred zrkadlom, úchvatná ako hollywoodska hviezda. Keď sa dostatočne pokochala, šla sa prezliecť, zatiaľ čo úslužná, pokorná predavačka už s pripravenou škatuľou postávala pred šatňou. Šťastie, že náš jazyk tam vtedy nik neovládal. Zuze som naznačila, čo ju vonku očakáva a ona mala dosť času premyslieť si stratégiu.
Zvliekla zo seba róbu, v ktorej mohla dobyť svet - a keď vyšla spoza závesu, predavačke ju anglicky ofrfľala ako starú handru: že ide na dôležitú akciu a jej šaty musia byť absolútne tip top, a to tieto teda rozhodne nie sú a my teraz musíme obehnúť ďalšie butiky a dúfať, že niečo nájdeme. No, ale ak náhodou nie, tak sa možno vrátime aj pre tento nepodarok.
Predavačka asi uverila, lebo sa nám stále ukláňala, že takmer olizovala podlahu a zlomená v páse nás šla odprevadiť až k dverám.
Po návšteve trhu sa Zuzin zdravotný stav zlepšil, lebo za pár drobných nakúpila vianočné dary pre celú rodinu a sebe vysoké šnurovacie čižmy.
Malý tip na záver
Keď sa vám butiky zunujú, zájdite na varenú čokoládu do cukrárne Fratelli Freni na Corso Venezia 43. Nejde o žiadne kakao, je naozaj domáca, hustá, že vám v nej stojí lyžička a so šľahačkou absolútne neodolateľná. Rada tu nakupujem i malé drobnosti pre známych - do dokonalosti vypracované marcipánové stromčeky či prasiatka pre šťastie do nového roka...
