dnes som po dlhej dobe plakal. viem, som už dospelý a chlapi neplačú. pár posledných dní sa niesli ticho ako týždeň pred Veľkým piatkom. ťažko sa mi hľadajú slová, no cítim potrebu pokúsiť sa rozlúčiť aspoň spomienkou.
u profesora Tadeusza Zasępu, som ako doktorand študoval reklamu a masmédiá. konkrétne: vplyv reklamy na spotrebiteľov. môj záujem o masmédiá a jeho meno boli dôvody, prečo som prišiel PhD študovať na katedru žurnalistiky FF KU. The United Cultural Convention of the USA zastúpená prestížnymi univerzitami Oxford, Cambridge a Harvard..., nominovala môjho školiteľa v roku 2002 na nobelovú cenu mieru. získal veľa ocenení: „Man of the Year 1997 – 1998“, The International Biographical Centre of Cambridge v Anglicku, za službu vzdelávaniu a kultúre. a opäť „Man of the Year 2001“, The American Biographical Institute v USA, za vynikajúci spoločenský a profesionálny úspech… nebolo inej voľby: Zasępa bol najlepší. spolupracovať s „nobelistom“ znamená nielen sa veľa naučiť, ale i osobnostne a ľudsky rásť. je to škola, ktorú poznajú len tí, ktorí mali tu výsadu ňou prejsť.
ale profesorovi Zasępovi nešlo o ocenenia. keď sme na univerzite preberali moju „dizertáciu“, nebral ohľad na čas. venoval mi toľko, koľko som potreboval. mal dobré spôsoby a bol to rovný a priamy človek. podnecoval ma k vedeckej práci, každý štvrťrok som mu musel pripraviť report svojich aktivít a výskumných úloh. sám pracoval systematicky a sústavne. niekoľkokrát som ho navštívil aj potom, keď som už nebol na univerzite. v skromnom byte v kláštore v Ružomberku, či v nemocnici. jeho slová z jedného z našich rozhovorov som zakotvil do názvu tohto článku i do jednej zo svojich básni:
s nádejou už hľadím len ku hviezdam
do korún k hniezdam padlých vrán
„aby boli iní šťastní, to preto som sám“
azda sa správne uberám
pán profesor mal dar. vedel čítať v ľuďoch, čo si všimlo viacero jeho spolupracovníkov. ako mladý doktorand som mal slušné štipendium a spolupráca na projektoch mi priniesla i nemalé odmeny. čím viac som zarábal, tým viac som i míňal. pochádzal som z prostredia, kde som sa o peniaze nestaral. vďaka rodičom som nezažil núdzu. a samozrejme od osemnástich som kontinuálne zarábal. až tentoraz… minul som všetko. veľa som vydával za knihy a na cesty do BA kde som stážoval v marketingu. ale pravda, míňal som i kde mi napadlo. s priateľmi sme dosť utratili i na zábavu. nemal som ani toľko, aby som si kúpil večeru. rodičov som unúvať nechcel. po konzultáciách doktorandov ma pán profesor zastavil na chodbe: „robíte viac ako ostatní, píšete a umelecky tvoríte …a robotník si zaslúži svoju mzdu.“ vybral z vrecka peňaženku a podal mi bankovku. „to si nemôžem vziať“. „ale áno.“ vložil mi ju do ruky. „a budúci mesiac,“ zastavil sa a prísne dodal: „lepšie hospodárte.“ zahanbil som sa. nikomu som nepriznal, že som bez peňazí. že sme ich strovili s tvorivými dušami. až vo svojom byte som si uvedomil… nikto mu to nepovedal. vedel to. mal ten dar. čítal v ľuďoch ako v knihách.
spomínam si, ako sme ho boli s priateľom navštíviť v nemocnici v Košiciach. vo dverách sme si vymenili biele plášte s biskupom Babjakom. ten nás dôrazne upozornil: „chlapci, pána profesora dlho neunúvajte!“. no keď sme prišli na izbu, pán profesor hneď ožil a veselo s nami debatoval. okolitému personálu hrdo oznámil: „toto je môj najmladší doktor!“ keď si na to spomeniem, mam v očiach slzy… a viac vám už nenapíšem.
s profesorom Tadeuszom Zasępom sa nerozlúčim. jeho čistý, ľudský a priamy odkaz bude vo mne navždy. je ten tam. nemožno ho vyrvať, nemožno sa ho vzdať. ako liberál mám dnes silný pocit, že sa z môjho okolia potichu vytrácajú hodnotovo ukotvení ľudia. stále viac cítim, že vo svojich ideáloch ostávam opustený a sám. kdesi medzi svojimi knihami a intelektuálnymi debatami o zmysle nezmyslov. a času ako sa ukazuje je tak málo. veľmi málo na konanie dobra. a my nim mrháme ako radodajná neviestka z nedočítaného evanjelia.
JA nezabudnem.
