Umelecký výraz
Nachádzanie výrazu je základným problémom estetiky súčasnej umeleckej tvorby. Výraz osobitne silne súvisí s pochopením obsahu a formy umenia. Autenta sa nezaoberá estetickými kategóriami krásy či vkusu …, ktoré v histórii umeleckého diskurzu stratili relevanciu. Ukazujú sa ako nestále a premenlivé v súvislosti s fragmentáciou umeleckého prostredia už v obdobiach dávno pred modernou. V súčasnom umení autenty sa zaoberáme obsahom, formou a umeleckými prostriedkami ako určujúcimi estetickými kategóriami umeleckej tvorby.
Základy modernej estetiky položili (najmä v oblasti vizuálneho umenia) impresionisti, a ono sústavne modelované (sprítomňované) vnímanie „klasického estetična“ bolo v bubne umeleckej pračky preprané kubistami i surrealistami natoľko, že v postmoderne dochádza k absolútnej „INDIVIZUALIZÁCII“ estetických kategorií ako aj individualizácii vnímania tvorcami i konzumentmi umenia. Autenta vníma individualizáciu estetických hodnôt ako historicky prirodzený, aj keď prekonaný prístup pre súčasnú úroveň umeleckého vnímania.
Ani viacnásobná reprodukcia gýča nie je umením
Umenie autenty nie je konečné, je v sústavne prebiehajúcom procese (panta rhei). Oblieka estetickú realitu do umeleckých hodnôt. Umenie si nemá získavať pozornosť emocionalitou. Máme ho vnímať také aké je a pre to, aké je. Nie pre to, že v nás vyvoláva ľúbivé emocionálne odozvy. Ak dielo vyvoláva u publika „ľúbivé odozvy“, nie je umením. Posúdenie emocionálneho transferu je zásadnou skúškou hodnoty diela. Napokon umenie je vo svojej podstate umelé. Nemá nič spoločné s realitou či prírodou a už vôbec nie s človekom, jeho bytím či nebytím. Predstavme si pevnú sklenenú platňu na ktorú voľným pádom dopadajú sklenené kvapky a roztrieštia sa na práškový cukor. Také je umenie.
Veľké publikum nerozozná umenie od gýča. A tak sa recipienti obklopujú tým, čo v nich vyvoláva emocionálnu odozvu. To škodí kvalitnému umeniu a umeleckej obci ako takej. No v prvom rade sa tým poškodzuje sám recipient – majiteľ diela, ktorého životný priestor umocňuje, určuje a determinuje gýč. Prostredie totiž veľmi formuje to kým sme. Estetickým prínosom autenty je práve toto oddeľovanie umenia od gýča. Hodnotných diel od nehodnotných. Tvorba musí byť súčasná. Tak umeleckými prostriedkami, ako aj motívmi a spôsobom ich umeleckého uchopenia a stvárnenia. Keď ako figuralisti pracujeme podľa živého modelu nevidíme svaly a šľachy. To ako sú upnuté, anatomicky tvarované. Nemaľujeme mäso a kosti – nie sme fotoaparáty! Maľujeme čo je pod nimi. Kým prejde skica v maľbu je z nej abstrahovaná expresívna kompozícia – „dutina“ – medzi vnútrom modelu a tým čo sa odohráva v mozgu umelca. S modelmi (oživenými i neoživenými) preto komunikujeme a nachádzame ich základnú esenciu. Mnohí sa preto nechcú spoznať. Lebo tvorba je intersubjektívnym videním – ľudí, vzťahov, veci a javov okolo autora. V tvorcovi sa odrážajú na zrkadle predchádzajúcich zážitkov podobne, ako keď na doske stola tancuje mesiac budiaci nás zo spánku. Nič viac. Nemôžete v 21. storočí maľovať krajinku, figúru, čokoľvek … ako v 19. storočí a vydávať to za umenie. Lebo to umením nie je. Je to gýč.
Fragmentácia bytí a paradigmy globálneho úľa
Autenta prichádza po chodníku postmoderny. Na súčasnom stupni autentného kultúrneho vývoja nemôžeme očakávať kompaktný, monolitický a jednotný – ucelený umelecký systém. Tak tomu nebolo v postmoderne, ba ani predtým. Kompaktnosť ako dôsledok pôsobenia autenty by bola skôr príjemným prekvapením uplatňovania autentných princípov, ako očakávanou realitou. O kompaktnosť sa snažia subsystémovo fragmentované prúdy, prípadne malé skupiny a organizované celky (výtvarníci, architekti, spisovatelia, tanečníci …). Autori sa na určitý čas spoja v spoločnom ateliéri, aby efektívnejšie dosiahli cieľ. Aj tu, teda ide len o „nutnú kompaktnosť“ (spájanie) zdrojov na využitie umeleckej synergie z rôznorodosti prejavov individuálnych tvorcov.
Individualizácia kultúry je výsledkom paradoxu. Navonok globalizovaný umelecký svet je vo svojom vnútri zoskupením vysoko fragmentovaných indivíduí. Ale aj tu naďalej, jestvujú (nie sú zmetené ako jazyky u Lyotarda) všeobecne akceptované princípy a podstatné presvedčenia – paradigmy. Tie však nie sú natoľko silné, aby jednotlivec zanechal svoju predstavu o sebe vo svete a vzdal sa vlastných individuálnych videní o sebe, v prospech akejkoľvek myšlienky či idey. Prípadne, aby sa masovo angažoval v prospech jednotnej myšlienky, aj keď je o jej správnosti presvedčený. Je to podobné ako keď väčšina súhlasí s triedením odpadu, ale zďaleka nie väčšina jednotlivcov odpad aj reálne triedi. Proklamatívne resp. deklaratívne správanie sa a vonkajšia politická korektnosť sú výslednicami individualizácie kultúry. Navonok korektne predstierame, že zdieľame rovnaké hodnoty, ale v skutočnosti dbáme len na naplnenie individuálnych rámcov a potrieb. Tieto schizofrenické paradigmy sú všeobecne akceptované a prijímané ako hodnoty demokracie. Vstrebávame ich od detstva. Práve tieto paradigmy vedú k vnútornej – osobnej fragmentácií, teda uzatváraním sa subjektívneho JA pred kolektívnym MY v globálnom úli ľudstva. Jediným východiskom je intersubjekcia.
Osobná fragmentácia súvisí s prirodzenou demokratizáciou post-ultramodernistického osobného JA voči spoločenskému diktátu demokratickej väčšiny MY. Väčšina populácie, na ktorej je založený princíp demokracie totiž predstavuje podpriemernosť v každom ohľade. Teda neposkytuje to najlepšie z masy, ale ponúka podpriemerne definované paradigmy kultúry. Excelentnosť je vecou minoritných elitných skupín, ktoré si v jednotlivých subsystémových bunkách globálneho úľa ľudstva uvedomujú viac, ako podpriemerní demokraticky zvolení reprezentanti kultúry. Ak sa na problematiku pozrieme okom ľudských dejín zistíme, že sa táto spoločenská realita nezmenila a bola v ľudskej kultúre prítomná od jej úsvitu.
27/10
podobáš sa
netriedenému odpadu
všetko
a nič
(www.ivanbalazkral.com)
Práve preto môžu snahy o umeleckú kompaktnosť či jednotnosť fungovať len v rámci subsystémových podskupín, ale nie v rámci umeleckého systému ako celku. Rovnako ako sme to videli i v postmoderne. I napriek tomu, sa v rámci spoločenských konvencií stretávame s prípadmi celých umelo udržiavaných systémov. Exemplárnym príkladom je projekt Európskej Únie, či úvahy o „Spojených štátoch Afrických“. Proti ich udržateľnosti hovorí nielen všadeprítomná fragmentácia, historická skúsenosť i nedôvera masy v princípy, na ktorých sú tieto projekty postavené (ako sme už uviedli vyššie), ale najmä strata pozícií elít (globálna kríza autorít), ktoré by tieto princípy pretlmočili do paradigiem, teda podstatných presvedčení v svojom kultúrnom okruhu. Taká je východisková pozícia autenty. Napokon údelom ľudstva je (od antickej tragédie) vyrovnať sa s tým, čo príde.
Forma a obsah súvťažia, alebo o nachádzaní kategórie výrazu
Defragmentácii nenapomáha ani prirodzená umelosť umenia. Z týchto dôvodov zaznamenávame pnutia a následnú fragmentáciu už pred obdobím secesie, ktorú považujeme za posledný monolitický umelecký systém. Napokon i secesia má v každom výraznejšom kultúrnom prostredí nielen diferencované pomenovanie vzhľadom na druh umenia, architektúry (…), ale pri porovnateľných znakoch i veľa znakov rozdielnych. Preto sa autenta nesústreďuje na hľadanie globálneho jednotiaceho výrazu. Autor autenty hľadá svoj individuálny výraz samostatne pre každé dielo. Tvoriaci autor je nesený prúdom umeleckej invencie a tento proces nikdy nekončí. Ústami Picassa: „Obraz nie je nikdy hotový“. Autorov autenty spájajú výrazové prostriedky. Nie žánre, ale žánrové dominanty, ktoré vznikajú prirodzene naprieč kultúrnymi prostrediami nielen ako dôsledok globálneho úľa, ale aj ako dôsledok intersubjektívneho MY. Akéhosi globálneho vedomia, kde sa ľudstvo javí ako roj v globálnom úli, ale zároveň si každý jedinec uvedomuje svoje miesto a to ako svojim konaním ovplyvňuje úroveň vzťahov v celom úli. Preto tieto zásadne paradigmy autenty nachádzame naprieč kultúrami, kontinentmi, krajinami (…). Ich rozoznávanie a uplatňovanie je vecou súčasníkov. Hodnotiace súdy prislúchajú budúcim generáciám kunsthistorikov a teoretikov umenia, ktorí budú mať naporúdzi výhodu dostatočného časového odstupu.
Intersubjektívnosť kategórií – model prázdnej šálky
Moderna priniesla a postmoderna ukotvila subjektivizáciu hodnôt a autorít, právd, presvedčení (paradigiem) naprieč kultúrami (…), no bez hodnotovej alternatívy. Autenta prináša hodnotu intersubjektívnej skúsenosti. Kvalita autority nesúvisí s osobou jej nositeľa, ani s náboženskými doktrínami, či morálnymi predsudkami. Keďže “každý kraj má iný mrav“. A to, čo je aktuálne považované za morálne, etické či estetické, určuje každá spoločnosť ad hoc, vzhľadom na svoju historickú skúsenosť a kultúrnu úroveň, na ktorej sa momentálne nachádza. Nie preto, žeby hodnoty nejestvovali, alebo neplatili paradigmy, ale preto, že hodnoty i paradigmy sú dynamické a pohyblivé. Sú to živé organizmy v sústavnom procese redefínície v sústavnom boji o správne motívy. Rovnako ako je tvoriaci autor v sústavnom prúde nekončiacej invencie. Panta rhei! Hodnoty, paradigmy (…) plynú a podliehajú zmenám rovnako, ako sa zo silného mladíka stáva nevládny starec. Avšak rodia sa noví mladíci tak rýchlo, ako sa rodia i redefinované či obhájené – nanovo vybojované hodnoty.
Ako keď sú na stole dve šálky. Jedná prázdna a druhá naplnená kvalitnou kávou. Svoje pery okúpeme v šálke s náplňou, pretože chceme vedieť ako chutí. Tak je to aj s hodnotami, paradigmami a napokon aj s ľuďmi, ktorým na základe intersubjektívnej skúsenosti prisudzujeme hodnotu- hodnotu naplnenej šálky. Šálka pekná len zvonka, ale bez náplne nás nadchne, ale dlhodobo si našu pozornosť neudrží. Platí to pre všetko vrátane hodnotových i estetických kategórii (krása – škaredosť, dobro – zlo, umenie – gýč …). Človek síce môže byť „krásne škaredý“, ale to čo rozhodne, aby sme s ním strávili život nebude ani krása, ani škaredosť ale náplň, ktorú sme mu v procese redefinície či spoznávania atribuovali – pripísali. Tak je to aj s umeleckým dielom. kvalita je v náplni, nie vo vonkaších plochých estetických kategóriách. Umelecké dielo nás nesmie ohúriť vizualitou, tak ako v nás nesmie vyvolávať ľúbivé pocity. Musí byť nositeľom aktuálneho obsahu, ktorý nesie naprieč stáročiami tak, aby boli jeho kódy redefinovateľné pre prichádzajúce kultúry zajtrajška. Vtedy hovoríme o umeleckom diele. Vtedy je šálka plná.
V kontexte diskurzu o intersubjektívnosti kategórii si pomôžeme zobrazenými vzory mediálnej kultúry. Celebrity zaplnia mediálny priestor dovtedy, kým im publikum venuje pozornosť. Kým ako šálka majú pre publikum príťažlivú náplň. Po jej skonzumovaní, celebritu nahradí iná šálka. Žiaľ tento konzumný model sa začal bezhlavo uplatňovať i v takzvanom „umení“. A jeho dôsledkom je stále väčší hlad po silnejších impulzoch, ktoré na istý čas prekryjú osobnú vyprázdnenosť más. „Masa prázdnych šálok“ nie je schopná nachádzať zmysel vo vlastnej tvorivej existencii. Ani šťastie nenachádza sama v sebe a preto má potrebu napĺňať sa zvonku dočasnou kávou – stimulmi, aby po ich osvojení si a ich následnou interpretáciou, získala istú mieru príťažlivosti pre rovnako vyprázdnené šálky v jej okolí. Tento dookola sa opakujúci cyklus v mediálnej kultúre silne súvisí s agendou settings mienkotvorných médií. Tu majú celebrity hodnotu asi ako toaletný papier. Masy ho použijú a zahodia. Pozornosť presúvajú zo šálky na šálku. To v umení neplatí. Skutočné umelecké dielo je nositeľom kódov ktoré budú naprieč kultúrami budúcnosti nanovo redefinované a budú svedkami kultúrnej úrovne prítomnej kultúry v ktorej vznikli.
12/9
hrnček studeného čaju
čaká od včera
že doň ponoríš pery
čaká a verí
že ho pohladíš za uchom
a ochutnáš
(www.ivanbalazkral.com)
Skúsenosť intersubjekcie
Podstatou autenty je zvnútornený kontakt – intersubjekcia medzi zažitým a napísaným. Vzájomný kontakt medzi človekom a kameňom, stromom, človekom (…) a tento kontakt je obojsmerný. Podobne ako v minulosti „Adaequatio intellectus cum re“, tvorí umelec autenty výhradne z toho, čo zažil, sníval, myslel (…). Adekvátne k svojim zážitkom a prežitkom. Tie najprv zvnútorňuje. Potom umelecky zrkadlí a vytvára „ vizuálny (…) motív“ v svojom mozgu – teda kód (výrazový kód). Kód ponúka divákovi, čitateľovi, aby ho dekódoval a odrazil zrkadlom vlastných skúseností. Umelec nie je fotoaparát. Nezachycuje skutočnosť samu o sebe. Zachycuje intersubjekciu – bublinu (J. Ortega Y Gasset) medzi pozorovaným objektom (skúsenosťou, zážitkom) a tým, čo sa deje v mozgu umelca, keď ju pozoruje (zakúša, prežíva). Skúsený konzument umenia ľahko odhalí, či ponúkaná vízia – kód autora je intersubjekciou, alebo ide len o prvoplánovo uváľaný koncept ničoho (ničoty). Autenta ráta s fabulou a umeleckým transferom z postavy na postavu aj so zázračnom magického realizmu (Anton Lauček). Neráta však s konceptom ničoty. Kde obraz, báseň, hra, nenesú príbeh, zážitok a nie sú schopné kódovať ho recipientovi, tam nemôže byť o autente, ale ani o umení reč.
Intersubjekciu nachádzame medzi objektom, ktorý umelec stvárňuje a subjektom umelca. Keďže umenie je vo svojej podstate umelé, nie každý tvorca je umelcom. Umelcom je tvorca, ktorý vedome vytvára intersubjektívne výrazové kódy dobe zodpovedajúcimi umeleckými prostriedkami. Autor, ktorý tvorí „in natura“ takzvaný „artista natus“ práve preto nie je umelcom a výsledky jeho činnosti sú len artefaktmi (výtvormi) „AX„ nie umeleckými dielami. Podobne je to s kresličmi kópii aj tými tvorcami s vysokou remeselnou zručnosťou, no bez reálnej hodnoty, či ľudovou tvorbou. Môžeme hovoriť o ľudovej tvorivosti (ľudovej tvorbe), ale nie o ľudovom umení! To je oxymoron.
Od individualizmu postmoderny prechádzame k intersubjekcii autenty. Po tom istom chodníku, len s plnou šálkou. Intersubjekcia je spôsob myslenia. Autenta nachádza a zobrazuje súvsťažnosť medzi človekom a človekom, človekom a jeho zážitkom (snením), človekom a živou prírodou, človekom a neživou prírodou, človekom a prostredím. Hovorí, že vždy jestvuje obojsmerný intersubjektívny vzťah, prienik (bublina) medzi dvomi subjektmi i subjektom a objektom. Predstavitelia AUTENTY tento vzťah (prienik, bublinu) nachádzajú a kódujú vo svojich dielach.
Kódový transfer
To čo autenta umocňuje je kódový (hodnoty prenášajúci) transfer v rámci intersubjekcie budúcnosti. Tak ako človek ovplyvňuje prostredie, tak prostredie vplýva na človeka. Podobne jestvuje intersubjektívny vzťah človeka k prírode – ale aj prírody k človeku. Kódový (v našom zmysle hodnoty prenášajúci) transfer autenty pôsobí ako nosič hodnôt od obrazu k divákovi, od umelca k recipientovi. Hodnota diela sa prostredníctvom kódového transferu dostane ku každému exponentovi naprieč dejinami, naprieč kultúrnymi prostrediami. Každý exponovaný recipient túto hodnotu dekóduje a zrkadlí, sebe vlastným spôsobom zároveň má ako nosič schopnosť predať ju ďalej formou interpretácie. Tým sa vytvára to, čo nazývame intersubjektívna reťaz. Jej dĺžka a intenzita sprostredkovania vždy závisí od zrkadlenia a intersubjektívnej citlivosti každého ohnivka (každého recipienta) rovnako ako od hodnotových kódov, ktoré autor dielu prepožičal. Kódy fungujú na základe tvorby a funkcie neurónových mrakov v mozgu recipienta (ako to popisuje A. Damasio v diele „Descartes error“) a z toho následne plynúcich psychických procesov. Kedy intersubjektívne selektované – preferované (kvalitnejšie) kódy prekrývajú tie slabšie (menej preferované). Na tomto princípe od čias Marxových teórii fungujú moderné média i reklama. Umelecké dielo bez kvalitného kódového transferu tak bude zabudnuté skôr, než sa recipient presunie k nasledujúcemu zavesenému vedľa na stene. Prípadne hudobná skladba v okamihu, keď mu zazvoní telefón s obľúbenou melódiou (…). To platí aj v prípade veľkého publika. Avšak podmienkou pochopenia kódov konkrétneho diela je intertextualita. Predpokladom vnímania intertextuálnych odkazov je nielen poznanie predchádzajúcich umeleckých diel, ale aj kultúrneho okruhu v ktorom diela vznikli. Veľké alebo ak chceme široké publikum musíme vychovávať a vzdelávať. Je to vec pochopenia súčasného umenia i vec umelcov, kusthistorikov i teoretikov umenia. Inak nebudú schopní dekódovať a rozumieť umeniu. A v galériách budeme stále častejšie počúvať: „ja tomu nerozumiem“.
Opravdivosť životnej skúsenosti je pre autora autenty tým, čím voda pre mlyn. Akýmkoľvek spôsobom a akýmikoľvek prostriedkami bude dielo spracované… ak nebude vychádzať zo zvnútornených skúseností, kódový transfer vzbudí v recipientovi len hľadanie, bez nachádzania. V mysli recipienta spustí neisté, alebo nespustí žiadne zrkadlenie. Zdatný recipient takéto dielo poľahky odhalí. Dielo tak nenadobudne potrebné kvality a keďže neodráža intersubjekciu súčasnosti, zapadne a stratí sa ako stovky ďalších v mori nehodnotných brakov.
Homo interioris a intersubjektívna zodpovednosť
Autenta posúva nachádzanie do procesov intersubjektívnej zodpovednosti: Človeka k človeku, človeka a zážitku (toho čo z neho pre seba a spoločnosť vyvodí), človeka a prírody, človeka a prostredia. Preto hodnoty autenty uplatňujeme v marketingu (CSR – spoločensky zodpovedné podnikanie), v prostredí ochrany životného prostredia, doprave, v odpadovom hospodárstve, architektúre i charite (…).
Produktom postmoderny bol „homo interioris“, ktorý trávi väčšinu svojho života v uzavretých priestoroch (práci, dopravných prostriedkoch, nákupných centrách, posilňovniach, kinách). Autenta vracia človeka prírode, ponúka istý druh vnútorného uzdravenia. V intersubjektivnom dialógu s prírodou človek čerpá nové sily a sám pochopí, že viac nie je interiérový stroj: pracujem s technikou – seba a iných vnímam cez nahraditeľnú techniku – sám fungujem a vnímam sa ako technický prostriedok. Ale že je integrálnou súčasťou prírody a jej zmien, na ktorých sa silne podieľa. „Homo autentas“ preberá zodpovednosť za svoje konanie a ako jediná vedomá bytosť v prírode. Má moc zvrátiť negatívne trendy minulosti a vrátiť sa k prírode – v napĺňaní svojej prirodzenosti. Aj keď autenta vracia človeka prírode platí, že umenie je vo svojej podstate umelé a že nemá nič spoločné s prírodou ani s človekom ako takým. Je výsledkom tvorivého procesu na základe zvnútorneného intersubjektívneho spracovania javov (príroda, ľudia, vzťahy…) Tento výsledok – umelecké dielo však s nimi nemá nič spoločné. Je to nová umelá vízia súčasnosti.
V oblasti marketingu, kybernetiky a riadenia zdrojov autenta očakáva príchod tzv. generácie Z. Generácie kreatívcov. Keďže je niekdajšia ľudská produktívna práca nahrádzaná strojmi, človek potrebuje uplatnenie svojich schopností. Nemáme na mysli prácu rýdzo v zmysle tovaru, služby za ktorú sa platí – produktívnu prácu. Autenta hovorí o práci ako o službe iným. Napokon ľudská práca má mať hodnotu služby iným. Nemá byť len tovarom za ktorý sa platí. Počet ľudí pribúda a možnosť zamestnať ich v bežných produktívnych pracovných odvetviach je stále menšia. S tým súvisí i celková zmena systému riadenia zdrojov, ľudských zdrojov i spotrebiteľské trendy. (…)
29/10
tam kde žili dvaja
len tiene
naháňajú svetlo
(www.ivanbalazkral. com )
i. b. kráľ – 2003/15
