Chrbtom k sebe a každý sám

Niekedy mám pocit, že partnera na dialóg hľadá už len málokto. Skôr hľadajú komparz. Na monológ. Poznáte to, jeden rozpráva a druhý nepočúva - v tom lepšom prípade. Alebo jeden rozpráva a druhý tiež, o tom istom, ale inak - v tom lepšom prípade. Alebo rozprávajú obaja naraz, každý úplne o inom a vôbec druhého nepočúvajú - v tom lepšom prípade. A niektorí nepočúvajú ani sami seba. To je - ako sa dnes hovorí - celé zle...
Zažili ste niekedy niekoho takého? Môže to byť ktokoľvek, príležitostný monologista alebo monologista - profesionál. Každému sa to občas pritrafí. V euforickej nálade sa o čomsi rozrozprávate a už sa to šinie, veta za vetou, zrazu sa pristihnete (alebo skôr nepristihnete) a už ste na štvrtej téme a stále vám to melie. Váš diskusný spoluhráč či protivník sa len usmieva, s narastajúcou dĺžkou monológu aj s tým prestane a ku koncu už sa ani nepokúša nadýchnuť, aby niečo povedal. Všetci máme svoje chvíľky, to nie že nie. Sú však aj monologisti chronickí. Stačí kvapka a už sa na vás valí celý vodopád. Vaša otázka po prvej minúte upadá hlboko do zabudnutia a nemáte šancu ani na pokus o návrat k pôvodnej téme. Lavína už sa spustila.
Ono to vlastne v určitej forme vôbec nemusí byť defektom. Človek asociuje, dostáva nápady, vynárajú sa mu spomienky, premieta si predstavy, rozhovor mení tému a vyvíja sa. Veľakrát sa na pôvodnú tému zabudne a nikoho to nebolí. Ale čo ak na tej téme jednej strane veľmi záleží? Potrebuje sa vyrozprávať, poradiť, požiadať o pomoc, podeliť sa o radosti či žalosti. No z druhej strany sa len prúdom valia mraky prázdnych slov a človek zrazu zistí, že je na to sám. A verte, sklame to aj pri snahe podeliť sa o radosť. Človek je tvor spoločenský a je to smutné, keď sa aj v spoločnosti cíti osamelo.
Raz som niekde čítala, že máme dve uši a jedny ústa, preto by sme mali dvakrát viac počúvať než hovoriť. Asi by to bolo zložité, keby sa o to pokúšali všetci súčasne. Mohli by sme dvakrát počúvať to jedno ticho, čo by nastalo, alebo tých niekoľko anarchistov, čo by sa tomuto systému vzopreli. Ale keby sa našlo pár ochotných, mohli by sme založiť klub a prípadne si to rozdeliť na smeny. Chvíľu ja, chvíľu ty... a možno by znovu vznikol dialóg.