Podchvíľou sa niekto nervovo zrúti, pokúsi sa o samovraždu a nebodaj sa mu to podarí. Iný zaútočí na niekoho druhého, blížneho, známeho, náhodného cudzieho. Prečo? Nevedia kam ďalej. Beznádej, žiadne východisko, slepá ulička. Posledná možnosť.
Pocit nespravodlivosti. Keby som mala popočítať, koľkokrát som od ľudí počula otázky ako „Prečo práve ja? Prečo JA musím takto trpieť? Prečo MNE sa to stalo?“, tak neviem... s hviezdami by som bola asi úspešnejšia. A odpoveď na tie všetky otázky? Možno sa ľahko hovorí, menej ľahko počúva, ale je pravdivá. „Nie si sám...“ ale len málokoho dostatočne uteší.
My ľudia sme niekedy takí naivní. Nikomu nechcem krivdiť, ani hádzať do jedného vreca. Neprecestovala som síce celý svet, ale už doma, nech už to znamená celučké Slovensko alebo jedinú obývačku, mi to príde viac než akútne. Všetci (niekto z času na čas, niekto zriedkavo) žijeme v nekonečnom pocite krivdy a zároveň osamelosti, že práve na našich pleciach leží svet a práve na nás padá obloha. To nás niečo bolí, nie iných, to my plačeme, ostatní sa isto smejú... Ale je to skutočne tak?
Nedávno som v zamyslení nad týmto všetkým dospela k názoru, že nepoznám človeka, ktorý by nemal nejaké problémy. Či zdravotné (akútne alebo chronické, jednou chrípkou si to asi nikto na svete neodbil), rodinné, vo vzťahoch, s peniazmi. Pravidelne zistím, že osoba, ktorú som považovala za viac či menej vyrovnanú a v pohode má za sebou či v sebe toľko bolesti, že by sa to aj na koňa zdalo priveľa. Pravidelne zistím, že nie každý smiech je od srdca a skutočne pochádza z úsmevu. Nepravidelne sa trápim tiež a rovnako vždy zistím, že by som sa mala z toho trápenia vlastne tešiť – veď bolo na výber toľko horšieho, čo sa mi mohlo prihodiť... Veď každý sa motká v tom svojom klbku starostí. Ale len málokto z neho hľadí von.
Keď chodím autobusmi a vidím tie desiatky zamračených, strápených tvárí, nesmierne ma to mrzí. Každý zakopávame o iné kamene na svojej životnej púti. Ale možno keby sme si dokázali navzájom podať ruku, keď vstávame po páde... možno len keby sme si uvedomili, že nekráčame sami. Možno by sme sa cestou podkli o viac úsmevov...
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
* výrok pochádza zo stránky www.depka.sk, autor je neznámy
