Keď sa unavená po celom dni vracia domov a cez špinavé okno električky sleduje vlniace sa domy a postavy, oči kmitajú zo strany na stranu, ako keby sa snažili zo spleti pohyblivej mozaiky vytvoriť ustálený obraz, prídu jej na um všakovaké bizarnosti.
Cesta je vždy tá istá, a predsa nikdy nie je rovnaká.
Má rada tieto výlety do minulosti, tej vysnenej aj tej skutočnej, o chvíľu oči prestanú kmitať a ostanú civieť na akýsi bod v neurčitu, svet splynie do bieleho plátna, na ktoré mozog premieta výstrižky vlastných výmyslov.
Nasleduje zastávka...ženský hlas sa stratí v hladkom pohybe kolies po starej koľajnici. Tu i tam preruší šum ticha povzdych onoho človeka, čo práve usadol a čaká ho dlhá cesta, zakymáca sa, ale vzápätí slastne uvelebí vo vidine kaaždodenného stereotypu.
Električka je nezvyčajné miesto, mikrosvet podivných stvorení a trh ľudských osudov. Človek sa v nej zastaví a na okamžik zmizne v čase.
