Perficio

Milujem, keď vonku prší. Kvapky dopadajú na rímsu pootvoreného okna a v hypnotickom rytme hladia moje zmysly. V diaľke doznieva hrom a autá sa šmýkajú po mokrej ceste. Vytrácam sa do minulosti. 

Živí spomienky naňho. Prší na môj vlastný hrob, na ktorom rastú krásne kvety. Nikto mi už nemôže pomôcť, žijem mŕtva. Oni vidia len tie kvety a tak to musí ostať.

Rieka sa vliala do oceánu a naveky s ním splynula. Vzišla a zišla, začiatok bez konca, panta rhei. 
Zmizla som v ňom, dobrovoľne, bez podmienok. Keď sme ležali nahí v objatí a dážď padal na rímsu pootvorého okna, už nič nebolo ako predtým, minulosť bola budúcnosťou a hodiny na stene prestali tikať. Zomrela som v neuchopiteľnu, v ilúzii. 

(Rozhovory s dušou)