Zavre oči
Keď dopadne lúč na kamennú dlažbu keď ozve sa jej krok keď odvanie vietor prach z opustenej ulice spomenie si že bývala kedysi šťastná keď ju nesledoval
Nebo je zatiahnuté čochvíľa sa spustí dážď v tvári ostarla a zabudla
Často si ľahne na mokrú zem a vdychuje jej sladkú vôňu presne ako to robievala tam po nekonečných dňoch sucha
Slnko bolo v zenite nevidela ho no cítila ho
V rukách držala bielu holubicu a vo vlasoch ju pichala ruža
Bola odhodlaná
Jej krok bol krotký a vášnivý ako tango prísny a strohý ako vysoké hradby stredovekej katedrály plytký a pevný ako číhanie hada ktorý útočí na korisť
Tlkot divého srdca ozýval sa celou ulicou nechávala za sebou obete prudkej vášne ako keď sa vznieti surové drevo a horí šialeným plameňom
Konečne vedela kam patrí naplnila ju ničivá istota všetko pochopila
Nezastavuje sa a neobzerá sa cíti ho za svojím chrbtom je ako starý muž bez tváre v čiernej košeli a žakete a staromódnom klobúku ktorý nikdy neje a nikdy nespí
V hlave počuje šum mora nádych výdych jedine Monet by dokázal dať tomu obrazu hmotnú podobu harmónia a dojem ktorý odniesol čas
Čajka sa lúči a mizne v usínajúcej žiare
Je to skutočné
Áno už tam niekedy bola prečo musela odísť
Vedela že odpoveď nájde ak sa postaví tvárou tomu prízraku ktorý si zobral tvár krásneho Sicílčana
Svoje meno videla zažiariť hlboká poklona a potom potlesk
Konečne niekto ocenil jej talent nevidí ho v hľadisku opona padla
Zvíťazila
Bez predsudkov a ohľadov rozpráva až kým celkom nevládze
Strčil ruku do jej hrude a stlačil jej srdce až jej vyhŕkli slzy postupne stíchne nedovolí jej pokračovať nieto už síl prekonať ho
Znovu ju pozoruje keď zaspáva pokúša ju a robí ju neistou núti ju uvažovať chce aby si to rozmyslela odoberá jej právo myslí si že si to nezaslúži
Ráno je predsa nový deň
Zavre oči
(Rozhovory s dušou)
