I keď už teraz viem, že tieto moje úvahy ostanú asi navždy nedoriešené, viem, že život vie byť niekedy poriadne krutý. Vie sa s nami zahrať, ako keby sme boli hračka v jeho roztopašných rukách.
Každý žije svoj život tak, ako vie, tak ako sa mu jemu páči. Keď je človek šťastný, cíti, že svet je preňho „gombička“, že všetko, čo chce a po čom túži sa dá zvládnuť a prekonať.
Ale čo sa stane, ak na tom nie sme až tak dobre, keď nás život hodí do nejakej priepasti a smeje sa nám priamo do tváre? Stále si poviem, vstaň, vyhrab sa z toho, veď ešte sa život nekončí. Prečo neexistuje nejaký dopravný prostriedok, ktorý by nám pomohol dostať sa hore? Alebo existuje? Je to rodina? Sú to priatelia? Nebodaj láska? Ktohovie. Asi je to u každého niečo iné. Cesta z tejto priepasti je však dlhá a únavná a každý potrebuje niekoho, o koho sa môže oprieť, či už počas cesty nahor, alebo po jej zvládnutí.
Snažme sa preto žiť tak, aby sme stále mali pri sebe niekoho, kto nám pomôže, kto tu bude pre nás, ale......nezabúdajme, že aj oni niekedy potrebujú pomoc, potrebujú cítiť, že sme tu pre nich, že sa o nás môžu oprieť, keď sa budú štverať nahor.
