Prejavovanie citov je zložité

 Ledva som prepletala nohami, bola som ponorená do svojich myšlienok, keď ma z nich vytrhol hlasný monológ. Trochu so strachom som sa započúvala (samozrejme nechtiac, ale keď sa človek nachádza vonku v čase, kedy by bol najradšej doma, v bezpečí, to nie je nič nezvyčajné) do toho hlasného kriku. Po kratučkej chvíľke som zbadala pár metrov predo mnou dievča, ktoré malo na svojom uchu „prilepený“ telefón. Neviem, o čom presne sa s dotyčným na druhej strane hádala (podľa intonácie to musela byť hádka), ale prekvapili ma slová, ktoré povedala na konci: „Daj mi pokoj. Nenávidím ťa.“ Úprimne povedané veľmi ma to zarazilo, sú to predsa len tvrdé slová. Celú cestu domov a ešte deň potom som o tom musela podvedome rozmýšľať a uvedomila som si jednu dosť smutnú vec. Že ešte nikdy som nikoho nepočula tak nahlas a verejne zakričať slová opačného významu, a síce: „Mám ťa rád.“