Žije na internáte v Demänovskej doline spolu s mamou. Pôvodne chcela utiecť s kamarátkou do Čiech, ale nemohla mamu nechať samu: „Veď mama je už stará, má 60 rokov a vieš, ona je taký ešte „Sovietsky človek“.
Sovietsky človek je historickou mutáciou pôvodného archetypu „Nového Sovietskeho človeka“ z učebníc marxizmu-leninizmu spred 100 rokov. Je výplodom sociálneho inžinierstva Sovietskeho zväzu: privykol si žiť v totalitnom režime, kde sa plne spolieha na silnú ruku štátu.
Ako sa prejavuje „Sovietsky človek“? Spisovateľ Alexander Zinovjev v 80-tych rokoch v samizdatovej knihe „Homo sovieticus“ vymenúva hlavné črty „sovietskeho človeka“: je to niekto, kto sa vyhýba prevzatiu iniciatívy vo všetkých oblastiach života, spolieha sa na autoritu, nechce alebo nemôže vziať svoj osud do vlastných rúk, cíti sa bezmocný, slepo poslúcha alebo pasívne akceptuje bez snahy o zmenu“. Tento človek na jednej strane bezvýhradne dôveruje štátu a na druhej strane trpí chronickou nedôverčivosťou voči vyfabrikovanému externému nepriateľovi. Nespokojnosť sa pretavuje do obviňovania, potlačenej agresie a úzkosti vo vzťahu ku všetkému neznámemu. Podvedome je často šovinista a rasista. Môže trpieť falošnou pamäťou a podvedome klame, pritom aj sám seba. Sovietsky človek často veľa pije. Frustrácia a závisť k ostatným niekedy môže vrcholiť obdivom k sile a násiliu.
Je jasné, že „sovietski ľudia“ sú tí, ktorí prežili veľkú časť života v ZSSR. Ale čo ak nie je „sovietsky človek“ tak striktne geograficky a vekovo vyhranený? V roku 2021 litovský filmári Ivo Briedis a Rita Ruduša vydali dokumentárny film „Homo Sovieticus“. Navštevujú v ňom krajiny bývalého ZSSR a východného bloku a zisťujú, koľko „sovietskeho človeka“ zostalo v spoločnosti 30 rokov po páde Sovietskeho zväzu. „Nie každý zo ZSSR je homo sovieticus, nie každý homo sovieticus je zo ZSSR, jeho správanie pozorujeme vo rôznych oblastiach v rôznych krajinách“.
Zatiaľ čo v skorých 90-tych a 2000 rokoch podľa sociológov vo filme črty „sovietskeho človeka“ v spoločnosti bledli, dnes hlási comeback. Fenomén „Sovietskeho človeka“ je ako vírus, „vyliečiť niekoho zo "sovietskeho človeka" v hlave je ťažšie ako vyliečiť alkoholizmus alebo drogovú závislosť.“ Všetci opýtaní naprieč Ruskom, Arménskom, Azerbajdžanom, aj Českou republikou na kameru priznávajú, že v sebe pozorujú črty sovietskeho človeka. Nie sú to však len 60-tnici, ale napríklad aj mladá slečna, ktorá socializmus sama nezažila. Považuje sa však za „sovietskeho človeka“: vychovávala ju babka, ktorá jej výchovou odovzdala hodnoty a pohľad na život. Sami Ivo a Rita prežili v ZSSR pomerne menšiu časť života, ale sami pozorujú, ako intenzívne prejavy „sovietskeho človeka“ v sebe cítia. Napriek tomu, koľko študovali a koľko krajín navštívili, stále žije v nich. Ivo opisuje tento pocit ako pocit strachu, nie strachu z niečoho externého, ale strachu samého zo seba, strachu byť samým sebou. Rita ako pocit falošnosti, hry na osobnú slobodu.
Film sa pýta: čo s tým? Ako bojovať s pasivitou, úzkosťou a sebaklamom? Ako sovietskeho človeka zo seba dostať? Ako hovorí jedna postava v dokumente: „Snažím sa...každý deň. Niekedy vyhráva on, niekedy ja.“ Všímať si ho a rozpoznávať ho v sebe neuškodí ani mne. Tiež "Sovietskeho človeka" v sebe nachádzam: keď hľadám výhovorky miesto riešení, keď okolo seba hľadám vinníkov, keď si nechcem priznať vlastné chyby. A to som sa narodila mesiac po revolúcii.
