Dlho mi trvalo, kým som si zvykla písať si poznámky do počítača. Napriek tomu mu stále neverím. Kedykoľvek sa môže pokaziť, stratíte uložené dáta ... Papier vydrží. Roky. Desaťročia. Dobre udržiavaný stáročia. Kým nevyhoríte.
Mám doma desiatky zápisníčkov. Malé, menšie, veľké, väčšie, každý na nejaké iné poznámky. Málo ich je dopísaných do konca. Rada sa k nim vraciam, vždy, keď robím veľké upratovanie, prelistujem si ich. Nevyhadzujem ani poznámky na kúskoch papiera. Výsledkom je, že mám doma šanony, nazvané „Plavidielko“, „Matematická analýza“, „AG - zdrojáky“, „Nápady“ apod.
Vždy, keď som mala pocit, že začína nová životná etapa, cítila som potrebu začať si písať denník. Najdlhšie som to vydržala, keď som bola na liečení. Mala som 12 rokov a bola som tam dva mesiace. Písala som si denník celý ten čas. Výsledok? Od siedmej strany sú tam rovnaké záznamy: „To isté, čo včera.“. Menil sa len dátum ...
Už som prišla na to, že nie som schopná si zaznamenávať život. Nastúpil vyšší level – Písať si denník v angličtine – aby som sa v nej zdokonalila. Bola to dvojtýždňová dovolenka – vydržalo to 7 dní ...
Nechcem ale riešiť svoje denníkové neúspechy. Moja láska k papieru pramení z jeho funkcie. Nech naň napíšete čokoľvek – čo i len trocha duchaplné – nájde sa niekto, komu sa to páči a niekto, komu sa to nepáči. Ale papier nie je len o písaní – nakreslíte a výsledok je rovnaký – páči aj nepáči.
Papier je nositeľom myšlienky – slovnej, výtvarnej, hudobnej – a tá sa páči, alebo nepáči. Papier má vlastnú vôňu, má štruktúru – a tie sa páčia alebo nepáčia.
Keď som chodila na vysokú školu, milovala som si písať poznámky. Len pre ten pocit, že píšem. Keď so sa nudila, kreslila som si. Vždy so si kupovala zošity, ktoré mali dierky, aby som ich mohla založiť do rýchloviazačov. Poriadok v papieroch. Doslova.
A čím som staršia, tým viac sa mi páči písať plniacim perom. Je to ľudská pečať – nemali by ste ho požičať, treba sa oň starať, vypíše s podľa vašej ruky ... Mám niekoľko plniacich pier a rada ich používam. Rovnako rada používam ceruzku. Mäkkú, ostrú. Všetky perá mám v poriadku, všetky ceruzky ostré.
Mám pocit, že papieru sa to tak páči. Mám ho v úcte. Rada naň píšem, rada kreslím. Rada skladám origami. Páči sa mi, kde všade nám pomáha. Zakladá oheň, udržiava nám hygienu. Zbožňujem vôňu kníh. Rada čítam, rada objavujem nové knihy (nové v zmysle mnou neprečítané, môžu byť aj spred päťdesiatich rokov), mám neskutočne rada vôňu čerstvo vytlačenej knihy.
Neznášam nakupovanie. Sú len dva druhy obchodov, kam si zakazujem chodiť – papiernictvá a kníhkupectvá. Vždy si tam niečo kúpim. Nemôžem si pomôcť.
Teším sa na to, že tejto úcte k papieru budem učiť svoje deti. Mám len jednu obavu – pri dnešnom nahrádzaní pohľadníc Facebookom, telegramov SMS-kami a listov e-mailami – že sa že sa vnúčatá mojich vnúčat (a dúfam, že to nebude skôr) opýtajú: „Babi, čo je to papier?“
