Všetky deti prišli s veľkými cestovnými taškami, turistickými batohmi a veľkými kuframi. Veci mali nabalené na 7 dní pobytu v tábore. Jedno dievčatko, Miška, ktorú som mala v skupinke už rok predtým pribehla ku mne a objala ma. Mala som ju rada a aj ona si ma obľúbila. Deti sme rozdeľovali na izby a pomáhali im vyniesť veci a batožinu. Ja som mala zaviesť Mišku a jej kamarátky do izby "vo veži". Keď som jej chcela pomôcť s batožinou, zistila som, že Miška má len jednú igelitovú tašku vecí. Na týždeň tábora... bolo potrebné rátať s dažďom, s horúčavami, s rôznymi hrami... Miška si svoju tašku vzala do izby a vybalila. Okrem šiat, čo mala na sebe tam mala ešte jedny náhradné topánky, pyžamo, uterák, zubnú pastu a kefku, a dlhé nohavice a bundu. To všetko jej tam vošlo. Bolo mi jej troška ľúto, lebo dievčatá sa na ňu pozerali s výsmešným výrazom v tvári.
Miška bola tiché dievčatko, útle ale poslušné. V skupinke bola usilovná a mala zdravé názory na veci. Niekedy ma prekvapovala "dospeláckym" pohľadom na vec, hoci jej bolo sotva 11. Jej problém bol, že nebola práve z tej "bohatšej" vrstvy obyvateľstva. Doma ich bolo viac detí a rodičia tvrdo pracovali, aby niečo zarobili. Ako som sa neskôr dozvedela, rodičia "využívali" deti na všetky ťažké práce okolo domu, statku a oddiaľovali im vzdelanie. (To znamená, že vzdelaniu detí neprikladali takú úlohu, ako starostlivosti o statok - ich živobytie.) Miškyn problém bol, že si rada vymýšľala. Myslím, že to robila preto, aby zaujala. Snáď doma o ňu nejavili záujem a preto sa pokúšala zaujať. Mňa zastavilo, keď povedala, že raz boli s babkou v Egypte. Jednoducho jedného dňa si sadli na lietadlo a šli na výlet. Dievčatá sa jej smiali a mňa to bolelo. Snažila som sa jej vysvetliť, že si nemusí vymýšľať, že ju máme radi takú, aká je.
Jedného dňa, keď sme sa vracali z turistickej vychádzky za mnou pribehol chlapec z vedľajšej skupinky. Vraj si Miška vymýšľa a tými výmyslami ho obviňuje. Nechala som to tak, lebo som Miške nechcela robiť problémy na verejnosti. Mala som v pláne jej to vysvetliť večer v súkromnom rozhovore. No, moje plány sa rozleteli, keď ten chlapec za mnou prišiel aj s jeho vedúcim, aby sme to riešili. To som už nemohla prehliadnúť. Očividne to bol asi veľký problém. Tak som si zavolala Mišku a spolu vo štvorici sme to vydiskutovali. Miška musela priznať, že je to pravda. Že si všetko vymyslela. Poďakovala som vedúcemu a jeho zverencovi a poprosila, aby nás nechali samé. Stáli sme uprostred ihriska a všade navôkol boli deti, no my, akoby sme mali svoj svet. Miška len sklopila zrak. Pýtala som sa jej, prečo klame, keď som jej už predtým vysvetlila, že nemusí. No jej zrak pozeral do zeme. Cítila sa vinná. A začala som sa cítiť hrozne.
Zrazu mnou prešli myšlienky. To dievčatko sem prišlo zažiť nádherný týždeň. Lásku vedúcich a priateľstvá. Niečo iné, ako to, čo má doma. A ja jej vlastne iba dávam slabší odvar jej domáceho prostredia. Rozplakala som sa. Aj Miška sa rozplakala. Objala som ju a odviedla mimo detí. Sadli sme si a ja som jej vysvetlila znova, že nechcem aby klamala. Ospravedlnila som sa jej za zvýšený tón hlasu. Miška sa rozhovorila. Začala hovoriť, aké to majú doma ťažké, ako sa jej všetky dievčatá smejú, aj v škole, aj tu. Bolo mi ju veľmi ľúto. A jediné na čo som sa zmohla bolo - objať ju. Nevedela som jej pomôcť, nevedela som ju vytrhnúť z jej prostredia. Jediné, čo som jej mohla dať, bolo pár chvíľ na tábore. Sľúbila som jej, že tu pre ňu budem, kedykoľvek sa bude chcieť porozprávať, kedykoľvek bude potrebovať pomoc.
"Ďakujem." povedala a so slzami v očiach odišla.
Večer pri rozdávaní táborovej pošty som dostala list. Detskou rukou napísaný ale taký úprimný.
"Majka, si najlepšia vedúca na svete. Mám ťa veľmi rada."
bol od Mišky. Rozplakala som sa znova. Tak veľmi ma to zranilo, že za zvýšený tón hlasu, za zaobchádzanie ako s dospelou dostanem toto. Vyznanie, také detské, také úprimné, také jasné .... Kamarátka z jej dediny, moja spoluvedúca mi len povedala:
"Vieš, dala si jej časť toho, čo má doma. Tón hlasu, spôsob, ako si s ňou hovorila. Ale doma jej nedajú pocítiť, že je pre nich dôležitá. Že sú tu pre ňu. Doma má pocit, že ona je tam pre nich. Doma sa jej nikto neospravedlní keď má pravdu ona. Doma ju nikto neobjíme....."
Ďakujem ti Miška. Veľmi si ťa vážim za to, že si ma naučila byť citlivejšou a chápavejšou aj voči tvojej situácii.
Mám ťa rada.
