Ráno sme mali stíšenia na izbách. Mňa pozvala vedúca, moja dobrá kamarátka, aby som šla na izbu s ňou. Prišli sme na izbu a všetko bolo ako vždy. Teda, skoro ako vždy. Na skupinke sme sa pýtali dievčat či im bude tábor chýbať a čo najviac, či sa tešia domov a či sa tešia na rodičov. Jedno dievčatko zosmutnelo a povedalo niečo, čo ma prekvapilo a neskôr donútilo, aby som sa s ňou porozprávala. Povedala, že sa domov neteší a už vôbec nie na rodičov. Pozrela som na vedúcu a dala jej očami signál, že potom si ju zadržíme na menší pohovor.
Po skupinke, keď dievčatá odišli, vo dverách sme zastavili toto, možno už 11 ročné dievča. Prišla k nám, sadla si medzi nás. Spýtali sme sa jej, ako to myslela s tým "netešením sa". A ona začala rozprávať. Bolo to dosť smutné a šokujúce, ale na druhej strane veľmi radostné.
Povedala príbeh o svojom lete: Rodičia ju dávajú do táborov, tento je vlastne už jej tretí tohto leta. Rodičia sú neveriaci, to len babka jej hovorí o Bohu, keď je u nej na návšteve a na prázdninách, tak si spolu čítajú Bibliu a spievajú si pesničky. Aj minulého roku bola s nami na tábore a naučila sa spievať veršíky a pesničky a doma si ich opakovala. Ale rodičia ju stále okríkli, nech už bude ticho s tými hlúposťami. Chcela sa pred jedlom pomodliť, ale rodičia jej to zakázali. A keď si čo i len hmkala pesničky z táborov, tak sa jej rodičia začali vyhrážať, že keď bude pokračovať, tak na ďalší rok na tábor nepôjde. Smutné.
Ale povedala, že ona verí v Pána Ježiša, že s babkou sa o tom veľa rozprávajú a modlia sa aj za jej rodičov. A aj keď jej rodičia zakazujú, tak sa modlí a spieva si vtedy, keď oni nevidia a nepočujú.
Ostali sme tam okolo nej sedieť ako obarené. Mysliace si, koľko sme toho v živote zažili sme pri tomto dievčati zistili, že ani časť z toho, čo zažila ona pre svoju vieru sme my nezažili. Zrazu sa mi to dievča zdalo byť také úžasné, keď tak krásne hovorila o svojej viere a Bohu. Objali sme ju a sľúbili, že sa za ňu budeme modliť. A to dievčatko malo toľkú odvahu, že večer na programe vystúpilo dopredu pred všetkých, pred vedúcich, detí, dospelých či malých a povedalo, ako je Bohu veľmi vďačná za taký tábor, ako ju posilňuje aj doma, kde to nemá ľahké, ale že verí, že sa takto stretneme o rok. Mali sme čo robiť, aby sa našiel medzi nami niekto, kto bol schopný neakého slova po jej krátkom príhovore.
Najťažšie bolo na druhý deň ráno, keď po ňu prišli rodičia. Šli sme s ňou až k autu a keď som ich videla a vlastne aj jej "záujem" o nich, tak som ju iba objala a musela som preč. Rozplakala som sa a riešila som, ako ju môžu poslať na takýto tábor a potom jej to všetko zakazovať a dokonca vravieť, že to nie je pravda a používať u detí vyhrážky. Bolo mi smutno, ale Boh ma upokojil, že síce odchádza od nás, ale On ide s ňou.
Verím, dievčatko, že sa stretneme aj tohto roku.
