Asi prvým pozitívom je pre mňa už len ten pocit, že som sa tu narodil a práve blízkosťou hraníc, ktoré sú jeho neoddelitelnou súčasťou, mohol vyrastať v dvojjazyčnom prostredí. Preto môžem slovenčinu aj maďarský jazyk považovať za jazyk materinský. Aj keď na mojom pravopise často nevidieť, že som chodil do slovenskej školy. Čo však, čo sa slovenských škôl tu v Komárne týka, považujem za absolútne negatívum, je ich zatváranie. Vela detí u ktorých rodičia zvažovali, či má ich dieťa navštevovať školu s vyučovacím jazykom slovenským alebo maďarským sa rozhodlo pre maďarský, pretože táto škola je bližšie hlavne v prípade 2. najväčšieho sídliska. Sme asi jediné mesto na Slovensku, kde je viac základných škôl s vyučovacím jazykom iným ako je úradný jazyk. To sa mi nezdá absolútne správne.
Všetko má svoje pre aj proti. Tie proti vyniknú hlavne ak sa moc sústredí do jedného bodu možno nie toho najsprávnejšieho. Teda do rúk niekoho, kto moc nevyužíva správne, nechcem použiť slovo zneužíva aj keď to často nemá od toho ďaleko. Súkromná vysoká škola priniesla do mesta život. Oživila postupne umierajúce mesto. Prišlo vela mladých, ktorí tým že je vyučovanie po maďarsky ostávajú v okolí, kde vedia nájsť prácu, alebo na konci štúdia odchádzajú do zahraničia. Zatial tu však strávia niekolko rokov a pomáhajú rozvíjať minimálne spoločenský život mesta. Obeť mesta je však asi privysoká, vzdalo sa štyroch budov z troch v najužšom centre mesta za minimálne zvláštnych okolností a za ešte zvláštnejšiu cenu. Všetky však majú okrem finančnej aj silnú historickú hodnotu. Veď sa jedná o bývalú polikliniku, Dôstojnícky pavilón a budovu bývalej mestskej knižnice. A to nehovoriac o bývalom hoteli Čajka, ktorý mesto odkúpilo od Slovenských lodeníc, kompletne zrekonštruovalo a postúpilo univerzite. Paradox je že cena nepokryla ani investície do rekonštrukcie o kúpnej cene ani nehovoriac.
To všetko poukazuje na mestské politické špičky predtým patriace pod absolútnu nadvládu SMK dnes čiastočne nezávislé aspoň teda čo sa viazanosti na politické strany týka. Určite však nie nezávislé od peňazí a moci plynúcich z funkcií, ktoré sme im dali do rúk, alebo si ich privlastnili. Veď každý obyvatel musel počuť aspoň klebetu o volebnom podvode vo volbách o kreslo primátora. Ale o tom som vlastne vôbec nechcel.
Čo sa kultúrnych pamiatok týka asi najvýznamnejšou a zároveň najkrajšou je pevnostný systém, ktorý sa dostal po armáde konečne do mestských rúk a aj keď ešte vlastne nevieme čo s ním ani odkial na to zobrať peniaze je pekná a hlavne naša. Historicky sa spája s dobyvačnosťou Turkov ale aj s protihabsburským povstaním v rokoch 1848-49 ako posledná bašta povstalcov. Dnes je to spolu s maďarskou časťou najkomplexnejšie zachovalou pevnosťou v strednej Európe. Pokúsila sa ju síce zničiť ruská armáda ale našťastie sa jej to nepodarilo aspoň nie príliš.
Pomaly vstáva z mŕtvych aj centrum, ktoré je krásne obnovené a ktorého súčasťou je aj Európske nádvorie, bohužial stále celkom nedokončený súhrn architektotonických štýlov celej Európy, tolko obdivovaný ale zároveň tožko zatracovaný žrút peňazí, ináč nazývaný aj „tunel“. Nepoznám totiž žiadny iný projekt do ktorého by sa tožko investovalo a tožko peňazí prelialo do súkromných vreciek. Obnovená promenáda sa naozaj stáva ozdobou Komárna aj s rekonštruovanými budovami okolo. Je však presným opakom vonkajších, starých štvrtí do ktorých sa neinvestovalo z mestských peňazí už vežmi dávno.
Ale zároveň je tu aj vela dobrých žudí. Ľudí, ktorým naozaj záleží na tomto meste, snažia sa niečo pre mesto spraviť či už v rovine politickej alebo aj tým že sa snažia rozšíriť kultúru hlavne tú slovenskú, ktorej je tu v meste pomenej dalo by sa možno povedať že málo. Tých na ktorých naozaj záleží mne. A je tu aj mesto na ktorom záleží aj mne, ktoré je zároveň mojim domovom a rád by som preň spravil všetko čo dokážem.
