Večerná prechádzka "Bronxom"

Fakt mi neubližil, ale aspoň som si uvedomil že s kolajnicami som prekročil aj hranice. Hranice komárňanského Bronxu. Kým tý starší vedia dôvod prečo sa toto okolie takto nazýva,dnes sa to však odvodzuje hlavne od zloženia obyvatelov.

V ušiach slovenský hiphop, vlastne ani neviem preco, ale celkom sa mi hodí k atmosfére kráčam po osvetlenej časti a spomínam na časy keď som tu vyrastal. Z tých čias si prekvapivo ten nepríjemný pocit aký ma premkol teraz nepamätám aj keď už vtedy to bolo sídlisko plné prisťahovalcov rôznych národností. Najprv to boli Kúbánci, potom Vietnamci, všetci ako lacná pracovná sila pre lodenice. Samozrejme sa nedajú vynechať počernejší spoluobčania a neplatiči ktorých sem mesto po dlhé roky deložovalo.

Dôsledky vidieť hlavne na chátrajúcich budovách dodnes plných neplatičov, na uliciach bez osvetlenia a hlavne mixe národností v skupinkách detí ktoré aj napriek pokročilej hodine sedia ešte stále vonku. Hudbu z môjho mp3 prehrávača preráža z jedného z okien húlákajúci maďarský rap aj ja podvedome prechádzam na druhú stranu ulice keďže nemám chuť sa predierať tou skupinkou a "prísť k úrazu".

Skrátiť si cestu neosvetlenou časťou, môj mozog zamieta okamžite po vzniku tohto nápadu preto pokračujem po osvetlenej časti, otvorené už nieje nič len miestne krčmy ešte stále napĺňajú štamgasti asi ako všade. Párik sa ma pýta, či nemam oheň snažim sa zdvorilo vycuvať z náznaku konverzácie jednoduchím nie, už mi chcú predať holiaci strojček pravdepodobne niekde ukradnutý. Zrýchlujem krok a opúšťam Bronx. Benzinka Hoffer je už za pomyslenou hranicou, hlboký výdych, odlahlo mi.

Neviem prečo, nič zlé sa mi tu nestalo. Je to len subjektívny pocit rešpektu alebo strach z neznámeho, to neviem. Viem však že som tu vyrastal a cez deň sa to tam všetko mení na obyčajné II. sídlisko, kde to všetko poznám lepšie ako vlastnú dlaň veď pred 4 rokmi som tu ešte žil a v podstate to tu mám ešte stále celkom rád veď som tu prežil svoje detstvo.